Mlčanlivé očakávanie

VN-Trojdnie - Veľký piatok

Pri počúvaní Jánových pašií mám znova a znova taký zvláštny pocit. Evanjelista spomína veľa ľudí. A ja im tak nejako polovedome držím palce. Akoby som dúfal, že teraz nezlyhajú, že Judáš si to na poslednú chvíľu rozmyslí a nezradí, že to, že Petra už dvaja spoznali, bude stačiť, aby sa spamätal a prestal so zapieraním, že Annáš a Kajfáš pochopia, veď sú predsa veľkňazi, že aspoň ten Pilát...
Do poslednej chvíle dúfam, že to všetko dobre skončí... a pritom verím, že to skončilo dobre, hoci radikálne inak.
Dôležitou súčasťou dnešného dňa je pôst. Radikálny pôst od jedla, hluku, zhonu... ktorý nám má pomôcť stať sa prázdnymi nádobami, pripravenými prijať Boha a jeho plán, tak iný od našich plánov. Preto začína dnešná liturgia v tichu, bez spevu, bez slov... Aby tí, ktorí sú prázdni a pripravení, boli od samého začiatku napĺňaní tým najlepším. A tak len chvíľu v tichu kľačíme, potom nasleduje krátka modlitba a napĺňanie Božím slovom.
Dnes sú vybrané state, z ktorých je zrejmé, že Boh to chce inak. Lebo otázka našej spásy je tým, čomu on lepšie rozumie. V tomto nás musí (chce) umyť on, my na to nemáme, ako je to zrejmé zo včerajšieho Petrovho dialógu s Ježišom. Zajtra budeme počúvať sedem starozákonných čítaní a budeme v nich krok za krokom sledovať, ako Boh na našu záchranu myslel už od začiatku. Ako ju (ale hlavne ľudí na ňu) od prvého momentu pripravoval.
Nádej...
Liturgia slova dnes končí desiatimi prosbami, každá má svoj úmysel v snahe čo najlepšie vystihnúť potreby ľudstva. Pokojne môžeme povedať: modlíme sa v nich za všetkých. Ak prichádzame na liturgiu Umučenia Pána prázdni, v Bohoslužbe slova sa necháme naplniť Jeho Slovom, potom už nemôžeme prosiť len za seba a svoje potreby, lebo „radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach." (Gs 1)
Druhú veľkú časť dnešnej liturgie tvorí poklona krížu. Kristus trpel za nás a tak urobil pre nás to, na čo nemá nikto z nás. A nám neostáva nič iné, len sa v tichu skloniť pred tým kusom dreva, ktoré nám to bude vždy pripomínať. Pred drevom, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta.
Veľký piatok je dňom, kedy sa neslúži svätá omša. A predsa Liturgiu Umučenia Pána slávime v ornáte – omšovom rúchu. Veríme, že dnes Kristus zomiera za nás, že dnes vidíme jeho telo a krv, ktoré sa obetujú za nás. A v tomto zmysle sám Kristus slávi svoju obetu a my máme na nej účasť v tretej časti liturgie – pri svätom prijímaní.
Ani dnes nezaznie to obvyklé „Iďte v mene Božom.“ Opäť sa rozídeme potichu, niekto skôr, niekto neskôr. Ako keď ľudia odchádzajú z pohrebu. Niekto sa chce chvíľu zdržať a plakať alebo len tak tam byť... a niekto musí odísť, ponorený do vlastných myšlienok.
Lenže dnes nebudeme stáť pri hrobe otca, matky, manžela, manželky, brata, sestry... Dnes budeme stáť pri hrobe Krista, o ktorom pevne veríme, že víťazne vstane z hrobu. A zajtra večer (v noci) sa stretneme aby sme okolo Paškálu – Veľkonočnej sviece, ktorej svetlo je symbolom tejto našej viery.
To bude zajtra v noci. Dovtedy máme pred sebou požehnané, mlčanlivé čakanie.