VN-Trojdnie - Veľký piatok
Pri
počúvaní Jánových pašií mám znova a znova taký zvláštny
pocit. Evanjelista
spomína veľa ľudí. A ja im tak nejako polovedome
držím palce. Akoby som dúfal, že teraz nezlyhajú, že Judáš si
to na poslednú chvíľu rozmyslí a nezradí, že to, že Petra už
dvaja spoznali, bude stačiť, aby sa spamätal a prestal so
zapieraním, že Annáš a Kajfáš pochopia, veď sú predsa
veľkňazi, že aspoň ten Pilát...
Do
poslednej chvíle dúfam, že to všetko dobre
skončí...
a pritom verím, že to skončilo dobre,
hoci
radikálne inak.
Dôležitou
súčasťou dnešného dňa je pôst. Radikálny pôst od jedla,
hluku, zhonu... ktorý nám má pomôcť stať sa prázdnymi
nádobami,
pripravenými prijať Boha a jeho plán, tak iný od našich plánov.
Preto začína dnešná liturgia v tichu, bez spevu, bez slov... Aby
tí, ktorí sú prázdni a pripravení, boli od samého začiatku
napĺňaní tým najlepším. A tak len chvíľu v tichu kľačíme,
potom nasleduje krátka modlitba a napĺňanie Božím slovom.
Dnes
sú vybrané state, z ktorých je zrejmé, že Boh to chce inak. Lebo
otázka našej spásy je tým, čomu on lepšie rozumie. V tomto nás
musí (chce) umyť
on, my na to nemáme,
ako je to zrejmé zo včerajšieho Petrovho dialógu s Ježišom.
Zajtra budeme počúvať sedem starozákonných čítaní a budeme v
nich krok za krokom sledovať, ako Boh na našu záchranu myslel už
od začiatku. Ako ju (ale hlavne ľudí na ňu) od prvého momentu
pripravoval.
Nádej... |
Druhú veľkú časť
dnešnej liturgie tvorí poklona krížu. Kristus trpel za nás
a tak urobil pre nás to, na čo nemá nikto z nás. A nám neostáva
nič iné, len sa v tichu skloniť pred tým kusom dreva, ktoré nám
to bude vždy pripomínať. Pred drevom, na ktorom zomrel Spasiteľ
sveta.
Veľký
piatok je dňom, kedy sa neslúži svätá omša. A predsa Liturgiu
Umučenia Pána slávime v ornáte – omšovom rúchu. Veríme, že
dnes Kristus zomiera za nás, že dnes vidíme jeho
telo a krv, ktoré sa obetujú za nás. A v tomto zmysle sám
Kristus slávi svoju obetu a my máme na nej účasť v tretej časti
liturgie – pri svätom prijímaní.
Ani
dnes nezaznie to obvyklé „Iďte v mene Božom.“ Opäť sa
rozídeme potichu, niekto skôr, niekto neskôr. Ako keď ľudia
odchádzajú z pohrebu. Niekto sa chce chvíľu zdržať a plakať
alebo len tak tam byť... a niekto musí odísť, ponorený do
vlastných myšlienok.
Lenže
dnes nebudeme stáť pri hrobe otca, matky, manžela, manželky,
brata, sestry... Dnes budeme stáť pri hrobe Krista, o ktorom pevne
veríme, že víťazne vstane z hrobu. A zajtra večer (v noci)
sa stretneme aby sme okolo Paškálu – Veľkonočnej sviece, ktorej
svetlo je symbolom tejto našej viery.
To
bude zajtra v noci. Dovtedy máme pred sebou požehnané, mlčanlivé
čakanie.