Koho mám poslať, kto nám pôjde?


CR-05 NE C Iz 6,1-2a. 3-8 Lk5, 1-11

Dnešnéprvé čítanie a evanjelium sú si v niečom hlboko podobné a v niečom sa radikálne odlišujú. Prvý text je typicky starozákonný, druhý je charakteristický skôr pre Nový zákon. V čom sú odlišné?
Boh, ktorý pozdvihuje človeka
V prvom čítaní sme svedkami povolania Izaiáša za proroka. Celé sa to udialo počas mystického zážitku, videnia, ktoré mal Izaiáš. A my sme počúvame, ako sa prorok pokúša opísať neopísateľné – zážitok neba, do ktorého akoby bol vo videní vyzdvihnutý. Boh na vznešenom tróne, majestátny a nedosiahnuteľný. A hoci je Izaiáš pozdvihnutý až sem, Boh s ním nekomunikuje priamo, ale cez serafínov.
Boh, ktorý zostupuje do ľudskej skúsenosti
V evanjeliu sme v tomto zmysle svedkami opačného javu: Kristus, Boh, ktorý sa stal človekom, nastupuje do loďky Galilejského rybára. Boh vstupuje do Petrovej každodennosti, dokonca do jeho neschopnosti uloviť ryby a zabezpečiť svoju rodinu.
Ten vznešený Boh, ktorý keď prehovoril, tak sa triasli zárubne dverí, ktorého lem rúcha napĺňal svätyňu... ako svoje videnie opisuje Izaiáš, zišiel zo svojho trónu do člnku rybára, ktorý sa celú noc snažil a aj tak nič nechytil!

Okrem tejto odlišnosti majú však obe čítania aj čo to spoločné. Napríklad záver: na konci sú aj Izaiáš aj Peter poslaní. Izaiáš hovorí: „Potom som počul Pánov hlas. Hovoril: „Koho mám poslať, kto nám pôjde?“ I povedal som: „Hľa, tu som, mňa pošli.“ A Peter počul od Ježiša: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“
Pokojne si to môžeme spojiť: „Potom som počul Pánov hlas. Hovoril: „Koho mám poslať, kto nám pôjde?“ I povedal som: „Hľa, tu som, mňa pošli.“ „[Výborne], neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“
Loviť ľudí v židovskej symbolike mora znamená zachraňovať z moci zla. A Peter, ktorý sám prežil dvojitú skúsenosť záchrany (prvý krát fyzicky, keď ho Ježiš vytiahol z vody potom ,čo sa pokúšal chodiť po morskej hladine a druhý krát po vlastnej zrade, keď mu Ježiš, na brehu toho istého mora odpustil...), sa stal hlásateľom tej záchrany (spásy) a pre záchranu iných, preto aby mohli spoznať Krista a krstom sa stať jeho blízkymi, nakoniec aj zomrel mučeníckou smrťou.
Nebolo Izaiášovej moci naplniť poslanie, ktoré dostal. Ani v Petrovej. Nie je v moci žiadneho človeka zachrániť všetkých navždy. Preto Boh volá vždy nových a nových. Tak, ako Pavla, ktorý svedčí v druhom čítaní: „odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal.“
Na konci svojej služby prorok či apoštol môže vyznať hlbokú dôveru v toho, ktorý ho poslal. Môže to urobiť slovami dnešného žalmu: „Pán za mňa dielo dokončí.“
A opäť je tu tá nepríjemná otázka: Čo to má spoločné s nami, so mnou? V skratke povedané všetko. Tie dávne slová, ktoré počul Izaiáš v roku smrti kráľa Oziáša v tom veľkolepom chráme, slová „Koho mám poslať, kto nám pôjde?“, tie slová zaznievajú dnes znova. S tou istou naliehavosťou sa čaká na tvoju odpoveď, ktorá by mala znieť: „Tu som, mňa pošli.“ Možno je v tebe veľa strachu, ktorý z tvojho vnútra kričí: „Veď ja som človek s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami!“ Ale jeho odpoveď platí: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“ A že to nedokážeš absolútne dokonale? On to vie a Pán za teba dielo dokončí.
Potom som počul Pánov hlas. Hovoril: „Koho mám poslať, kto nám pôjde?“ I povedal som...

Svetlo do týždňa