CR-05 NE C Iz 6,1-2a. 3-8 Lk5, 1-11
Dnešnéprvé čítanie a evanjelium sú si v niečom hlboko podobné a v
niečom sa radikálne odlišujú. Prvý text je typicky starozákonný,
druhý je charakteristický skôr pre Nový zákon. V čom sú
odlišné?
Boh,
ktorý pozdvihuje človeka
V
prvom čítaní sme svedkami povolania Izaiáša za proroka. Celé sa
to udialo počas mystického zážitku, videnia, ktoré mal Izaiáš.
A my sme počúvame, ako sa prorok pokúša opísať neopísateľné
– zážitok neba, do ktorého akoby bol vo videní
vyzdvihnutý. Boh na vznešenom tróne, majestátny a
nedosiahnuteľný. A hoci je Izaiáš pozdvihnutý až sem, Boh s ním
nekomunikuje priamo, ale cez serafínov.
Boh,
ktorý zostupuje do ľudskej skúsenosti
V
evanjeliu sme v tomto zmysle svedkami opačného javu: Kristus, Boh,
ktorý sa stal človekom, nastupuje do loďky Galilejského rybára.
Boh vstupuje do Petrovej každodennosti, dokonca do jeho neschopnosti
uloviť ryby a zabezpečiť svoju rodinu.
Ten
vznešený Boh, ktorý keď prehovoril, tak sa triasli zárubne
dverí, ktorého lem rúcha napĺňal svätyňu... ako
svoje videnie opisuje Izaiáš, zišiel zo svojho trónu do člnku
rybára, ktorý sa celú noc snažil a aj tak nič nechytil!
Okrem tejto odlišnosti majú však obe čítania aj čo to spoločné. Napríklad záver: na konci sú aj Izaiáš aj Peter poslaní. Izaiáš hovorí: „Potom som počul Pánov hlas. Hovoril: „Koho mám poslať, kto nám pôjde?“ I povedal som: „Hľa, tu som, mňa pošli.“ A Peter počul od Ježiša: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“
Pokojne
si to môžeme spojiť: „Potom som počul Pánov hlas.
Hovoril: „Koho mám poslať, kto nám pôjde?“ I povedal
som: „Hľa, tu som, mňa pošli.“ „[Výborne],
neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“
Loviť
ľudí
v židovskej symbolike mora znamená zachraňovať
z moci zla. A Peter, ktorý sám prežil dvojitú skúsenosť
záchrany (prvý krát fyzicky, keď ho Ježiš vytiahol z vody potom
,čo sa pokúšal chodiť po morskej hladine a druhý krát po
vlastnej zrade, keď mu Ježiš, na brehu toho istého mora
odpustil...), sa stal hlásateľom tej záchrany (spásy) a pre
záchranu iných, preto aby mohli spoznať Krista a krstom sa stať
jeho blízkymi, nakoniec aj zomrel mučeníckou smrťou.
Nebolo
Izaiášovej moci naplniť poslanie, ktoré dostal. Ani v Petrovej.
Nie je v moci žiadneho človeka zachrániť všetkých navždy.
Preto Boh volá vždy nových a nových. Tak, ako
Pavla, ktorý svedčí v druhom čítaní: „odovzdal som vám
predovšetkým to, čo som aj ja prijal.“
Na konci svojej
služby prorok či apoštol môže vyznať hlbokú dôveru v toho,
ktorý ho poslal. Môže to urobiť slovami dnešného žalmu:
„Pán za mňa dielo dokončí.“
A opäť
je tu tá nepríjemná otázka: Čo to má spoločné s
nami, so mnou? V skratke
povedané všetko. Tie dávne slová, ktoré počul Izaiáš v roku
smrti kráľa Oziáša v tom veľkolepom chráme, slová „Koho
mám poslať, kto nám pôjde?“, tie
slová zaznievajú dnes znova. S tou istou naliehavosťou sa čaká
na tvoju odpoveď, ktorá by mala znieť: „Tu som, mňa
pošli.“ Možno je v tebe veľa
strachu, ktorý z tvojho
vnútra kričí: „Veď
ja som človek s nečistými perami a bývam
medzi ľudom s nečistými perami!“ Ale jeho odpoveď
platí: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“ A že
to nedokážeš absolútne dokonale? On to vie a Pán
za teba
dielo dokončí.
Potom som počul Pánov hlas. Hovoril: „Koho
mám poslať, kto nám pôjde?“ I povedal som...
