Obetovanie Pána
Ak
sa chceme dopracovať k tomu, čo je podstatou dnešného sviatku,
musíme pozorne rozlišovať. Sviatok Obetovania Pána je, zvlášť
v našej kultúre, totiž pokazený pohansko-magickým myslením
našich predkov.
Takže
najprv: O čom dnešný sviatok nie je. Nie je o hromoch,
búrkach a sviečke, ktorá zázračne zaženie všetky prírodné
katastrofy. Tie hromy a teda aj názov Hromnice sú
špecifikom kresťanov slovanského pôvodu. Naši predkovia pred prijatím kresťanstva uctievali viacero bohov, medzi nimi mal
popredné miesto Perún – boh hromu a búrok. A čuduj sa svete,
práve začiatkom februára si ho viac
uctievali. Cez zimu si tých búrok a hromov veľa neužili, z čoho
sa tešili, lenže vo februári bolo jasné, že zima sa bude brať
pomaly preč, takže už sa netreba ani toľko venovať Morene a opäť
si treba nakloniť na svoju stranu Perúna. A to aj sprievodom so
svetlami.
Keď
sa naši predkovia stali kresťanmi, prijali aj sviatok Obetovania
Pána – vtedy sa už volal Očisťovanie
Panny Márie a bol pokladaný za mariánsky sviatok. Sviatok prijali aj s
procesiou so svetlami tak, ako to bolo bežné v Západnej cirkvi.
Akurát že pôvodný význam tej procesie nejako ľudovo pretlačil
ten starý známy strach z Perúna – z toho, v ktorého medzi tým
prestali veriť.
Tak
nejako sa asi stalo, že veriaci si zapaľovali doma cez búrku sviece,
požehnané pri liturgii 2. februára. Mnohí to robia dodnes. Niektorí sa pri nich modlia a to je v poriadku, a niektorí si myslia, že samotná svieca ich
uchráni od prírodnej katastrofy, ale to je magické myslenie,
ktoré súvisí s vierou našich pohanských predkov. Tak
či onak zmysel svetiel pri tomto sviatku je iný. Nečudo, veď je
starší, ako viera v Perúna.
Prvou
líniou je obetovanie – Ježiš ako každý prvorodený v
Izraeli, patrí Pánovi a otec ho musí vykúpiť.
Druhou
líniou je príchod do chrámu – Jeruzalemský
chrám mal byť jediným miestom na svete, kde býva Boh. Kristus –
Boží syn – ako malé dieťa prichádza do svojho chrámu tak, ako
cisár vstupuje do mesta. Preto ten dnešný žalm:
Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré,lebo má vstúpiť kráľ slávy. Nuž
a keď už mal panovník prísť, tak mu vyšli naproti s horiacimi
fakľami. Potom spolu s ním prišli do mesta. Biblicky to pripomína staručkého Simeona, ktorý vyšiel naproti Ježišovi.
Presne
to robili kresťania procesiou na dnešný sviatok: zišli sa mimo
chrámu a potom s horiacimi sviecami išli v ústrety Kristovi.
Procesia smerovala do hlavného chrámu v meste. Z tohto pôvodného
významu sa zachovala napríklad tá výzva na procesiou: Poďme
s radosťou v ústrety Pánovi.
