CR-04 UT: Mk 5, 21-43
Včera sme pri liturgii počuli príbeh, ktorý mnoho spoločného s tým dnešným. Oba príbehy sa udiali na brehu jazera. Ten včerajší v
Gerazskom kraji. Evanjelium hovorí, že len čo Ježiš vyšiel na
breh mora, pribehol k nemu posadnutý a vrhol sa na zem pred ním.
Dnes vidíme Ježiša na opačnom brehu Galelejského mora, v
Kafarnaume. Evanjelista poznamenáva, že ešte keď bol pri mori sa
okolo neho zbehol veľký zástup. A aj tu je muž, ktorý len čo
Ježiša zazrel, padol mu k nohám. Tentoraz je to Jairus,
predstavený synagógy.
Potiaľto
sú oba príbehy podobné. Ale ďalej? Posadnutý z toho včerajšieho
príbehu vykríkol: „Čo ťa do mňa, Ježiš, syn Boha
najvyššieho?!“ Naproti tomu Jairus prosí Ježiša, aby
zachránil jeho zomierajúcu dcéru.
Jairova
dcéra zomiera a on robí všetko preto, aby ju zachránil, posadnutý
zo včerajšieho príbehu je živý a pritom býva v jaskynných
hroboch a tlčie sa kameňmi, možno preto, aby si privodil smrť.
Môžeme
tu vnímať koncept dvoch brehov, možno dokonca protikladov: pohania
a židia, tí čo Krista prijímajú a tí, čo ho odmietajú a
kričia: čo ťa do mňa..., tých, čo sú akoby duchovne mŕtvi i
tých, ktorí sa snažia uchovať si duchovný život. Aj na jednom,
aj na druhom brehu Ježiš zachraňuje. Pomohol obom mužom, pretože
z Božej lásky nie je vyňatý žiaden človek.
Žiaľ
aj na jednom aj na druhom brehu sú aj takí, ktorí Ježiša chcú
vypoklonkovať. Včera ho prosili, aby od nich odišiel, dnes radia
Jajrovi, aby ho zbytočne neobťažoval.
A
čo my? Kam patríme?
