Nebudem mať pokoja, kým...


CR-01 C NE: Iz 62, 1-5; 1 Kor 12, 4-11; Jn 2, 1-11

Začnem trochu netradične tým, čo bude o týždeň. Budúcu nedeľu budeme sledovať Ježiša v Nazaretskej synagóge, ako vzťahuje na seba Izaiášove slová: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“ Dnešné prvé čítanie je pokračovaním tejto Izaiášovej reči, pravda až o kapitolu ďalej.
Dnes hovorí: „Kvôli Sionu neutíchnem, kvôli Jeruzalemu nebudem mať pokoja, kým nezažiari ako svetlo jeho spravodlivosť, kým sa jeho spása nerozhorí ako fakľa.“ Inak povedané nedám si pokoja, kým sa celé moje mesto Jeruzalem neobráti k Bohu. My tie slová vkladáme do úst Mesiášovi - Kristovi, lebo on sám si ich akoby privlastnil práve v Nazaretskej synagóge. Ale myslím, že sú to zároveň Izaiášove slová, ktorými vyjadruje svoje rozhodnutie nedať si pokoja, kým sa jeho ľudia neobrátia k Bohu.
V tomto zmysle by to mali byť aj naše slová, lebo Duch Pánov každého z nás pri krste pomazal, aby sme hlásali evanjelium! A tak by si mal každý z nás hovoriť: Kvôli svojmu mestu neutíchnem, kvôli svojej rodine, kolegom, spolužiakom, rodákom... nebudem mať pokoja, kým nezažiari ako svetlo ich spravodlivosť, kým sa ich spása nerozhorí ako fakľa.

Pretože kresťan sa jednoducho nemôže starať len o svoju spásu! Pavol v druhom čítaní upozorňuje: Každý dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok. Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho istého Ducha slovo poznania... všetko na všeobecný úžitok. Nie len pre seba! Mária si v dnešnom evanjeliovom príbehu z Kány Galilejskej nenecháva svoj postreh o tom, že sa na svadbe míňa víno... pre seba. Mohlo jej to byť ukradnuté. Ale jej záleží na ostatných.
Prakticky od samého počiatku kresťanstva kresťania konajú misijnú činnosť. Motivácia bola vždy dvojitá: naplnenie poslania, ktoré kresťan dostáva v krste a láska k tým, ktorí kresťanmi nie sú. Celé stáročia boli totiž mnohí presvedčení, že kto nie je kresťanom, nemôže byť spasený. A tak pre dobro nekresťanov robili čo mohli (a niekedy žiaľ aj čo nemohli), aby ich priviedli ku Kristovi.
V prostredí kde sa väčšina formálne hlási ku kresťanstvu, sme v pokušení starať sa len o svoju spásu. Ale úprimne, kresťanská krajina vyzerá inak, než tá naša. A tak je načase prijať za svoje motto Izaiášove slová: nebudem mať pokoja, kým nezažiari ako svetlo ich spravodlivosť, kým sa ich spása nerozhorí ako fakľa.
***
Vynikajúci text k téme (lepší ako môj) je TU.