CR-01 C NE: Iz 62, 1-5; 1 Kor 12, 4-11; Jn 2, 1-11
Začnem trochu netradične tým, čo
bude o týždeň. Budúcu nedeľu budeme sledovať Ježiša v
Nazaretskej synagóge, ako vzťahuje na seba Izaiášove slová:
„Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal
evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú
prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných
prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“
Dnešné prvé čítanie je
pokračovaním tejto Izaiášovej reči, pravda až o kapitolu ďalej.
Dnes
hovorí: „Kvôli Sionu neutíchnem, kvôli Jeruzalemu
nebudem mať pokoja, kým nezažiari ako svetlo jeho spravodlivosť,
kým sa jeho spása nerozhorí ako fakľa.“ Inak povedané
nedám si pokoja, kým sa celé moje mesto Jeruzalem neobráti k
Bohu. My tie slová vkladáme do
úst Mesiášovi - Kristovi, lebo on sám si ich akoby privlastnil
práve v Nazaretskej synagóge. Ale myslím, že sú to zároveň
Izaiášove slová, ktorými vyjadruje svoje rozhodnutie nedať si
pokoja, kým sa jeho ľudia neobrátia k Bohu.
V
tomto zmysle by to mali byť aj naše slová, lebo Duch Pánov
každého z nás pri krste pomazal, aby sme hlásali evanjelium! A
tak by si mal každý z nás hovoriť: Kvôli svojmu mestu
neutíchnem, kvôli svojej rodine, kolegom, spolužiakom, rodákom...
nebudem mať pokoja, kým nezažiari ako svetlo ich spravodlivosť,
kým sa ich spása nerozhorí ako fakľa.
Pretože
kresťan sa jednoducho nemôže starať len o svoju spásu! Pavol v
druhom čítaní upozorňuje: Každý dostáva prejavy
Ducha na všeobecný úžitok. Jeden dostáva
skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho istého Ducha slovo
poznania... všetko na všeobecný
úžitok.
Nie len pre seba! Mária si v dnešnom evanjeliovom príbehu z Kány
Galilejskej nenecháva svoj postreh o tom, že sa na svadbe míňa
víno... pre seba. Mohlo jej to byť ukradnuté. Ale jej záleží na
ostatných.
Prakticky
od samého počiatku kresťanstva kresťania konajú misijnú
činnosť. Motivácia bola vždy dvojitá: naplnenie poslania, ktoré
kresťan dostáva v krste a láska k tým, ktorí kresťanmi nie sú.
Celé stáročia boli totiž mnohí presvedčení, že kto nie je
kresťanom, nemôže byť spasený. A tak pre dobro nekresťanov
robili čo mohli (a niekedy žiaľ aj čo nemohli), aby ich priviedli
ku Kristovi.
V
prostredí kde sa väčšina formálne hlási ku kresťanstvu, sme v
pokušení starať sa len o svoju spásu. Ale úprimne, kresťanská
krajina vyzerá inak, než tá naša. A tak je načase prijať za
svoje motto Izaiášove slová: nebudem
mať pokoja, kým nezažiari ako svetlo ich spravodlivosť, kým sa
ich spása nerozhorí ako fakľa.
***
Vynikajúci text k téme (lepší ako môj) je TU.
