Kde ma položíte, tam budem

ADV-2: Lk5,17-26

Nosná myšlienka včerajšej nedele a tým tak trochu aj celého týždňa je pripravovať cestu Pánovi, vyrovnávať chodníky, odstraňovať prekážky, zasypávať jamy. O jednej z takých dier na ceste, ktorá bráni Bohu prísť do nášho života, hovorí nepriamo aj dnešné evanjelium: človek, ktorý je ochrnutý. Ochrnutý telesne, ale ešte viac je ochrnuté jeho zodpovednosť za seba.
Ochrnutý. Všetko zaňho robia tí druhí. Prinášajú ho k Ježišovi, aby ho uzdravil. Tí druhí ho priniesli, tí druhí za neho prosia u Ježiša. Všimnime si, že ten človek za celý čas neprehovoril.
Zvykol si na to, nečudo, veď ako chromý nemohol nikdy poriadne o sebe rozhodovať. A tak sa dostal len tam, kde to chceli tí druhí, len vtedy, keď tí druhí boli ochotní. Možno vôbec nechcel, aby ho vyteperili na strechu a potom zase spustili pred nejakého muža, akéhosi Ježiša. Tí druhí zaňho rozhodli. A jemu to asi vyhovovalo.
Mám z neho divný pocit. Evanjelista hovorí, že Ježiš videl vieru tých, ktorí ho tam priniesli, o viere chromého sa nehovorí. O nič neprosí, za nič neďakuje. Keď mu Ježiš hovorí: odpúšťajú sa ti hriechy, pohlo to všetkými v synagóge, len s ním to nič neurobilo. V tej chvíli bol uzdravený, ale keby mu Ježiš nepovedal: vezmi si lôžko a choď domov, možno by sa kľudne nechal odniesť tými, ktorí ho aj priniesli.
Možno mu krivdím, nič o ňom neviem, mám z neho ale pocit, akoby to bol človek, ktorému je všetko jedno – človek prítomnosti. Človek, ktorý nehovorí: toto chcem, toto nie. Človek, ktorého nezaujíma, či je niečo dobré, alebo zlé, či je to pekné, alebo škaredé. Je mu to jedno. Kam ma položíte, tam budem. Ako list, unášaný vetrom... Okolo nás sa pohybuje veľa takýchto ľudí.
A čo na to Ježiš? Vstaň a choď - dosť bolo pohodlia, je na čase, aby si urobil niečo aj sám. 
A čo na to my? Možno je na čase ho poslúchnuť. Vstať a ísť zasypať jamu vlastnej nezodpovednosti, pohodlnosti či lenivosti.