V tých dňoch


V dnešnej liturgii slova sa ako refrén opakujú slová v tých dňoch, v tom čase, vtedy... Pritom je však z textov zrejmé (alebo prinajmenšom pocitovo isté), že sa nejedná o nejaké vzdialené a vlastne nechcené potom, ale skôr o teraz, ktoré ešte nie je realitou, ale už je túžobne očakávané.
Čo sa tým chce povedať?

Prvé čítanie začína slovami: V tých dňoch som ja, Daniel, žialil a počul som toto Pánovo slovo. Verš je pridaný a upravený pre potreby liturgie aby uviedol stať, ktorá nasleduje. V originálnej formulácii ho nachádzame na začiatku desiatej kapitoly Knihy proroka Daniela: V tých dňoch sombol ja, Daniel, v smútku za celé tri týždne. A ďalej hovorí o tom, ako sa postil a ako k nemu prehovoril vo videní Pán. Desiata a jedenásta kapitola knihy prináša práve toto jeho videnie o kráľoch a mocnároch, kráľovstvách a národoch, ktoré povstanú, premôžu slabých a časom zaniknú, premožení ešte silnejšími...

A z toho opisu sa zdá, že s maličkým, bezvýznamným, Danielovým národom – Izraelitmi sa vo veľkých svetových dejinách vlastne ani nepočíta. A zrazu príde zlom, v kratučkej dvanástej kapitole zrazu hovorí: V tom čase sa tvoj národ zachráni; každý, koho nájdu zapísaného v knihe. A mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia; jedni na večný život, druhí na večnú potupu. V tom čase, keď to bude najmenej pravdepodobné, sa tvoj národ zachráni.
Boh uisťuje Daniela, toho, ktorému naozaj leží na srdci jeho národ, že raz sa aj tí, čo spia v prachu zeme, sa zobudia.

Evanjelium: V tých dňoch... pošle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta, od kraja zeme až po kraj neba. Už nie len jeden vyvolený, VIP národ, ale ľudí zo všetkých národov, jazykov a kultúr, vyvolených, ktorí si Jeho vyvolili.

Žalm: Autor šestnásteho žalmu posúva myšlienku do osobnej roviny. Vyznáva pred Bohom: Ty, Pane, si môj podiel na dedičstve, pripadol mi diel v prekrásnom kraji. Preto sa raduje moje srdce a moja duša plesá aj moje telo odpočíva v nádeji. Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie.
Ty, Pane, si môj podiel na dedičstve, pripadol mi diel v prekrásnom kraji. Teda ty Bože si to najcennejšie, čo mám, a pritom nezaslúžeme, akoby zdedene. Boh je tým najcennejším.
A potom vyznáva vieru nenecháš moju dušu v podsvetí... Teda aj keď zomriem, verím ti, že ma zavoláš naspäť k životu. A to nás opäť vracia k Danielovmu mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia... a Ježišovmu zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta.

V textoch mi rezonujú tri myšlienky:
1. Prorok Daniel je človek, ktorému skutočne leží na srdci jeho národ, človek, ktoré sa modlí, postí aj smúti za svoj ľud. Nie za plat, lepšie podmienky, istoty, nenej alebo žiadnu korupciu... za svojich ľudí. Daniel tým, čo si predstavujem pod slovom národovec.
2. Žalmista, podľa nadpisu kráľ Dávid, Žid, ktorý žil niekedy okolo roku 1000 pred Kristom, má, čo sa týka nádeje na vzkriesenie, hlbšiu kresťanskú vieru (dôveru), než väčšina kresťanov, ktorých poznám.
3. Mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia... Text má na mysli mŕtvych, ktorí sa prebudia k životu. Ale nedá mi pritom nemyslieť aj na tých, ktorí sú akoby mŕtvi, priveľmi sa plahočiaci v prachu všeličo, čo za to nestojí. Verím v naše prebudenie.