V dnešnej liturgii
slova sa ako refrén opakujú slová v tých dňoch, v tom čase,
vtedy... Pritom je však z textov zrejmé (alebo prinajmenšom
pocitovo isté), že sa nejedná o nejaké vzdialené a
vlastne nechcené potom, ale skôr o teraz, ktoré ešte
nie je realitou, ale už je túžobne očakávané.
Čo sa tým chce
povedať?
Prvé čítanie začína slovami: V tých
dňoch som ja, Daniel, žialil a počul som toto Pánovo slovo. Verš
je pridaný a upravený pre potreby liturgie aby uviedol stať, ktorá
nasleduje. V originálnej formulácii ho nachádzame na začiatku
desiatej kapitoly Knihy proroka Daniela: V tých dňoch sombol ja, Daniel, v smútku za celé tri týždne. A
ďalej hovorí o tom, ako sa postil a ako k nemu prehovoril vo videní
Pán. Desiata a jedenásta kapitola knihy prináša práve toto jeho
videnie o kráľoch a mocnároch, kráľovstvách a národoch, ktoré
povstanú, premôžu slabých a časom zaniknú, premožení ešte
silnejšími...
A z
toho opisu sa zdá, že s maličkým, bezvýznamným, Danielovým
národom – Izraelitmi sa vo veľkých svetových dejinách vlastne
ani nepočíta. A zrazu príde zlom, v kratučkej dvanástej kapitole
zrazu hovorí: V tom čase sa tvoj národ zachráni;
každý, koho nájdu zapísaného v knihe. A mnohí z tých,
čo spia v prachu zeme, sa zobudia; jedni na večný život,
druhí na večnú potupu. V tom čase, keď
to bude najmenej pravdepodobné, sa tvoj národ zachráni.
Boh
uisťuje Daniela, toho, ktorému naozaj leží na srdci jeho národ,
že raz sa aj tí, čo spia v prachu zeme, sa zobudia.
Evanjelium:
V tých dňoch... pošle anjelov a zhromaždí svojich
vyvolených zo štyroch strán sveta, od kraja zeme až po kraj neba.
Už nie len jeden vyvolený, VIP národ, ale ľudí zo všetkých
národov, jazykov a kultúr,
vyvolených, ktorí si Jeho vyvolili.
Žalm:
Autor šestnásteho žalmu posúva myšlienku do osobnej roviny.
Vyznáva pred Bohom: Ty, Pane, si môj podiel na dedičstve,
pripadol mi diel v prekrásnom kraji. Preto sa raduje moje srdce
a moja duša plesá aj moje telo odpočíva v nádeji. Lebo
nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj
svätý videl porušenie.
Ty, Pane, si môj podiel na
dedičstve, pripadol mi diel v prekrásnom kraji. Teda
ty Bože si to najcennejšie, čo mám, a pritom nezaslúžeme, akoby
zdedene. Boh je tým najcennejším.
A
potom vyznáva vieru nenecháš moju dušu v podsvetí...
Teda aj keď zomriem, verím ti,
že ma zavoláš naspäť k životu. A to nás opäť vracia k
Danielovmu mnohí z tých, čo spia v prachu
zeme, sa zobudia... a Ježišovmu
zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta.
V textoch mi
rezonujú tri myšlienky:
1.
Prorok Daniel je človek, ktorému skutočne leží na srdci jeho
národ, človek, ktoré sa modlí, postí aj smúti za svoj ľud. Nie
za plat, lepšie podmienky, istoty, nenej alebo žiadnu korupciu...
za svojich ľudí. Daniel tým, čo si predstavujem pod slovom
národovec.
2. Žalmista,
podľa nadpisu kráľ Dávid, Žid, ktorý žil niekedy okolo roku
1000 pred Kristom, má, čo sa týka nádeje na vzkriesenie, hlbšiu
kresťanskú vieru (dôveru), než väčšina kresťanov, ktorých
poznám.
3.
Mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa
zobudia... Text má na mysli
mŕtvych, ktorí sa prebudia k životu.
Ale nedá mi pritom nemyslieť aj na tých, ktorí sú akoby
mŕtvi, priveľmi sa plahočiaci
v prachu všeličo,
čo za to nestojí. Verím v naše prebudenie.
