Svätí? Všetci?

Prejsť bránou
Zisťoval som pri omši, kto z prítomných chce byť svätý. Zodvihlo sa tak pätnásť až dvadsať rúk. Z dvesto! Presnejšie z dvesto ľudí, teda zo štyristo rúk, ale stačilo sa prihlásiť jednou. Ak odrátam tých, ktorí sa hanbia, sú im ukradnuté moje otázky, alebo si mýlia svätosť a svätuškárstvo, aj tak je to podivný výsledok. Asi tak, ako keď sa spýtate na termín svadby mladých, ktorí sa ľúbia a chodia spolu už nejaký ten rok... a oni na vás pozerajú ako na zjavenie a skonštatujú: Svadba? Manželstvo? To nie, to asi nie je pre nás, ani sme nad tým nerozmýšľali.
A možno je to preto, že tomu divnému slovu svätosť až tak veľmi nerozumieme. Nejako tušíme, že sa to nedá jednoducho stotožniť s tým byť dobrým človekom.

Napadlo mi, že svätosť by mohla byť schopnosť žiť v spoločenstve s Bohom. Ľudia okolo nás sa snažia žiť v takom spoločenstve a o tých, ktorým to ide, podľa nás najlepšie, myslíme, že majú blízko k svätosti. Ale aj oni majú svoje vnútorné boje, démonov, ktorých treba poraziť, chyby a nedostatky, ktoré ich zväzujú a oberajú o spoločenstvo s ním. Platí o nich už a ešte nie. 
Ako tí dvaja, ktorí sa ľúbia, sú zasnúbení, ale ešte to nie je ono. A potom príde ten deň, keď ich Boh, nie bez ich súhlasu, premení a stanú sa stvorení jeden pre druhého, stanú sa manželmi navždy, presnejšie do smrti. A túto zmenu, hlboko vnútornú, vyjadria aj navonok gestami a symbolmi sobášneho obradu. A jeden symbol si ponechajú navždy – svoje prstene.
Tak je to aj s ľuďmi. Jedného dňa Kristus mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, abysa stalo podobným jeho oslávenému telu, teda urobí nás navždy schopnými žiť v spoločenstve s ním. A vyjadrí to symbolom: označí na čele služobníkov nášho Boha. Neviem, či to tak urobí aj fyzicky, ale tak to videl Ján vo svojom videní.

A tak kresťan tu, v tomto živote, je človek, ktorý chodí s Bohom, buduje s Ním vzťah, učí sa ho milovať a byť milovaný, rastie vo vzťahu až po zásnuby s Ním. A všetko to dobré v ňom, hoci akokoľvek úbohé v porovnaní s Ním, po smrti (alebo proste na konci) Kristus premení. To sú svätí: premenení, povýšení, akoby zbožštení...