Rozprávkar


Miesto na cintoríne...
V meste, uprostred púšte, žil zvláštny človek. Nebol to bojovník, ktorý by získal slávu svojim rodákom, nebol lekár, ktorý by zachránil mnohých, nebol učiteľ ani filozof, nepostavil katedrálu, ba ani malý domček... bol to obyčajný človek, ktorý ovplyvnil mnohých.
Svoj voľný čas trávil na námestí. Počúval ľudí, rozprával sa s nimi, hovorili mu o svojich problémoch a radostiach. Pre každého mal povzbudenie, niekedy poradil... Zo všetkých najradšej ho mali deti, pretože ako jediný dospelý sa nehanbil hrať sa s nimi. A rozprával rozprávky, každý deň, každému...
Jedného dňa si začal baliť svoje veci. Kam ideš? Pýtali sa ľudia. Musím prejsť púšťou, odpovedal muž. Zostaň s nami, budeš nám chýbať, naliehali ľudia. Ale on trval na svojom. Musím ísť, opakoval. Aj vy sa raz vydáte na cestu. Idem pred vami. Budem vás čakať.
Nechaj nám niečo na pamiatku, prosili niektorí. Muž chvíľu uvažoval. Potom vybral z batoha svoju knihu, jediné, čo mal, knihu rozprávok. Otvoril ju a každému dal jednu stranu, každá strana jedna rozprávka. Nebude ti chýbať? Pýtali sa deti. Nie, odpovedal, tam, kam idem, je všetko krajšie, ako v rozprávke. A okrem toho idem pred vami. Až raz prejdete cez púšť, prinesiete príbehy so sebou.*

Sviatok Všetkých verných zosnulých je sviatkom tých, ktorí nás opustili a vydali sa na cestu púšťou. Na cestu, ktorej cieľ je krajší ako najkrajšia rozprávka. My kresťania to putovanie nazývame očistcom a cieľ voláme nebom. 
Aká je tá skúška, ako prebieha, to nevieme... V dejinách si ju ľudia prirovnávali ku všeličomu: ku vláčeniu ťažkých kameňov, ku veľkému utrpeniu, k dlhému čakaniu... pravda je taká, že nevieme povedať, v čom spočíva očistec. A asi ani Boh nie je ten, kto by človeka podrobil skúške. Človek sám to potrebuje. Potrebujeme dozrieť pre nebo.
Cirkev nás v týchto dňoch povzbudzuje, aby sme pomáhali ľuďom v skúške očistca. Tým, že pre nich získavame odpustky, uľahčujeme im očistec. Tie podmienky pre získanie odpustkov pre duše v očistci poznáme všetci.

V dnešný deň si spomíname ešte na jednu zvláštnu skupinu obyvateľov neba. Chodíme na cintoríny. Každý zosnulý tam má svoj pomník, kríž s menom, dátumom narodenia a smrti... Vlastne nie každý. Sú takí, ktorí nemajú svoj náhrobný kameň. Naša spoločnosť im nedopriala miesto na cintoríne. Ba viac. Nemajú ani meno ani dátum narodenia. Bolo im zobrané aj právo narodiť sa. Aj na nich si spomíname v dnešný deň.
Dlhé stáročia kresťanom nebolo jasné, aký je osud tých, ktorí sa nikdy nemohli narodiť. Ale veríme, že dobrý Boh by neobral o večné šťastie tých, ktorým nebol dopriaty ani ani kúsok šťastia na zemi. Veríme, že sú s ním v nebi, hoci nepokrstení a s dedičstvom hriechu. Za nich sa nemodlíme. Oni už nepotrebujú naše modlitby. Modlíme sa za ich rodičov a blízkych.
A na znak úcty k nenarodenému životu zapaľujeme sviece, symbol zmŕtvychvstalého Krista.

___________________________