 |
| Tudy cesta nevede... |
Niekedy sa zdá, že sme cirkvou improvizujúcich, neprofesionálnych amatérov. Keď sa niekto stane manažérom prosperujúcej firmy, snaží sa od začiatku pôsobiť dojmom, že to, že si ho vybrali, je tým najlepším rozhodnutím na svete. Na druhej strane keď je niekto povolaný napríklad do služby v cirkvi, nezriedka naznačí, že sám pozná aj profesionálnejších kandidátov.
Tento amaterizmus predurčil už Ježiš tým, akú skupinu ľudí si vybral za apoštolov (alebo aká skupina ľudí bola ochotná vybrať si jeho). V konečnom dôsledku apoštol s najlepším vzdelaním sa stal jeho zradcom a naopak ten s minimálnymi predpokladmi skalou cirkvi.
A, čuduj sa svete, k tomuto trendu sa hlási aj apoštol Pavol, ktorý vzdelaním, kultúrou i schopnosťami ďaleko prevyšoval pôvodnú Ježišovu dvanástku. V liste Filipanom (dnešné prvé čítanie) konštatuje, že pramálo vkladá nádej do tela, pod čím rozumie, ako to vidno pri pozornom čítaní, práve svoje vzdelanie a pôvod. Nie že by svoje schopnosti a predispozície nevyužíval. Robí to. Ale zároveň si uvedomuje, že veci sú neporovnateľne viac než v jeho, v Božej réžii.
Napísaným sa nechce povedať, že sa nemáme snažiť o profesionálny prístup, iba že si len s ním nevystačíme:-)
Napísaným sa nechce povedať, že sa nemáme snažiť o profesionálny prístup, iba že si len s ním nevystačíme:-)
