Prekričať víchricu

Prekričať víchricu...

CR-26 PI II.: Jób 38, 1. 12-21; 40, 3-5

Jób je zúfalý, nepochopený, cíti veľkú nespravodlivosť. A nie je ani prvý ani posledný, kto v takej chvíli viní Boha. Občas to asi robíme všetci. A Boh mlčí. Nie previnilo, ale s pochopením. S vedomím milujúceho, ktorý sa nechá mlátiť a urážať, lebo vie, že milovaný(á) potrebuje nejako dostať zo seba všetku tú trpkosť. Verí, že nič z toho, čo zaznieva, nie je pravdou, iba trpkými emóciami. 

Keď prehrmela tá zničujúca víchrica v jeho vnútri, bol konečne schopný vnímať aj búrku okolo seba. V nej spoznal Jeho hlas, svoju malosť a Jeho veľkosť. Po víchrici a búrke vyšlo zase slnko. 

Boh pozná tvoje víchrice a chápe, že občas ich potrebuješ prekričať.

***

Pán odpovedal Jóbovi z víchrice: „Vari si niekedy v živote rozkazoval ránu a zornici určil jej polohu? A keby si mohol chytiť zem za okraj, striasol by si z nej bezbožných? Mení sa ako hlina pod pečaťou a zafarbená bude ako rúcho. Bezbožným sa odoprie svetlo a zdvihnuté rameno sa zlomí.

Vari si prenikol až k prameňom mora a po dne hlbočiny si sa prechádzal? Otvorili sa ti dvere smrti alebo si videl brány temnosti? A po šíravách zeme si sa rozhliadol?

Ak všetko poznáš, tak mi rozpovedz: Kadiaľ vedie cesta k príbytku svetla a kde majú miesto temnoty, aby si ich mohol zaviesť na ich územie a poznal chodník do ich domova? Pravdaže, ty to vieš, lebo si sa vtedy narodil, a veľký je počet tvojich dní!“

Jób odpovedal Pánovi: „Hľa, ľahkovážne som hovoril, čože ti odpoviem? Ruku si položím na ústa. Raz som hovoril, už to viac nespravím, aj druhý raz, ale už nebudem.“