Jeho meno

CR-27 ST: Lk 11, 1-4

Každý sme iným listom toho istého stromu...
V nedeľu ma na Mariánskom námestí zastavili Svedkovia Jehovovi. Dvaja mladí chalani, chceli sa rozprávať, tak sme sa tam asi hodinku poprechádzali. Náš rozhovor začal aj skončil pre jednej vete z modlitby Pána: „Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo.“
Vyznelo to tak, že keď neoslovujem Boha jeho menom JHWH (v ich prepise Jehova), nemôžem ho dostatočne osláviť- Rozhovor totiž tú stráca dôvernosť z oslovenia vlastným menom. Keď tak nad tým uvažujem, už v tej samotnej vete je dôvernejšie oslovenie: Ocko nás všetkých.
Na konci rozhovoru sa vrátili k modlitbe Pána ešte raz, konkrétne k zvolaniu: „príď tvoje kráľovstvo.“ Chceli ma pripraviť na to, že Boh už čoskoro radikálne zasiahne do dejín, pretvorí Zem a svojou mocou na nej nastolí svoje kráľovstvo. Hovorili niečo o zániku úpadkovej euro-americkej kultúry, pýtali sa, či tomu verím. Nuž myslím si, že naša kultúra raz zanikne, buď ako úpadková, alebo ako prekonaná. A verím, že raz Kristus definitívne odstráni každé zlo. Ale netrúfam si povedať, kedy to bude a ako to bude.
Na rozdiel od tých dvoch mladých mužov, pre mňa nie je dôležité kedy a ako. Pre mňa, kresťana, je dôležité, s kým. S Bohom, ktorý ma miluje viac, ako ktokoľvek, s ľuďmi, ktorí ho majú spolu so mnou radi. Byť s ním, spolu s vami. Ostatné je jedno.

***

Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“

Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia.“

Lk 11, 1-4