CR-27 ST: Lk 11, 1-4
 |
| Každý sme iným listom toho istého stromu... |
V
nedeľu ma na Mariánskom námestí zastavili Svedkovia Jehovovi.
Dvaja mladí chalani, chceli sa rozprávať, tak sme sa tam asi
hodinku poprechádzali. Náš rozhovor začal aj skončil pre jednej
vete z modlitby Pána: „Otče, posväť sa
tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo.“
Vyznelo
to tak, že keď neoslovujem Boha jeho menom JHWH (v ich prepise
Jehova), nemôžem ho dostatočne osláviť- Rozhovor totiž tú
stráca dôvernosť z oslovenia vlastným menom. Keď tak nad tým
uvažujem, už v tej samotnej vete je dôvernejšie oslovenie: Ocko
nás všetkých.
Na
konci rozhovoru sa vrátili k modlitbe Pána ešte raz, konkrétne k
zvolaniu: „príď
tvoje kráľovstvo.“ Chceli
ma pripraviť na to, že Boh už čoskoro radikálne zasiahne do
dejín, pretvorí Zem a svojou mocou na nej nastolí svoje
kráľovstvo. Hovorili niečo o zániku úpadkovej euro-americkej
kultúry, pýtali sa, či tomu verím. Nuž myslím si, že naša
kultúra raz zanikne, buď ako úpadková, alebo ako prekonaná. A
verím, že raz Kristus definitívne odstráni každé zlo. Ale
netrúfam si povedať, kedy to bude a ako to bude.
Na
rozdiel od tých dvoch mladých mužov, pre mňa nie je dôležité
kedy
a ako.
Pre mňa, kresťana, je dôležité, s
kým.
S Bohom, ktorý ma miluje viac, ako ktokoľvek, s ľuďmi, ktorí ho
majú spolu so mnou radi. Byť s ním, spolu s vami. Ostatné je
jedno.
***
Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“
Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia.“
Lk 11, 1-4
