Keď som včera uvažoval o
evanjelistovi Lukášovi, zaujali ma na ňom dve veci.
Prvá súvisí s Ježišovým výrokom, ktorý zaznamenal práve
Lukáš: „Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa
stratilo.“ (Lk 19,10) Vie, čo hovorí. Sám nebol Židom a nepoznal osobne Ježiša. No kresťanom sa
stal na základe svedectva židokresťanov. Pravdepodobne na vlastnej
koži pocítil ten prerod, nové pochopenie týchto ľudí, ktorí si
uvedomili, že Kristus neprišiel len pre Židov ale pre všetkých.
Túto črtu potom zdôrazňuje na viacerých miestach vo svojej
verzii evanjelia.
Druhá myšlienka súvisí s tým, čo
o ňom hovorí Pavol: Všetci odišli, jediný Lukáš je so mnou. (2Tim 4, 10) Verne stál pri svojom
priateľovi vo viere aj keď ho ostatní opustili.
Stáť pri priateľoch v ich ťažkostiach, vypočuť ich jeden, druhý, tretí raz... to je veľká vec. Ale zostať týždne, mesiace a roky a dookola ich podopierať v nesení ťarchy, s ktorou sa nič iné nedá urobiť... to je asi viac.
Ísť s druhým je ťažšie, ako len stáť pri ňom.
***
Milovaný, Démas ma opustil, lebo miluje tento svet, a odišiel do Solúna, Krescent do Galácie, Títus do Dalmácie. Jediný Lukáš je so mnou. Vezmi Marka a priveď ho so sebou, lebo je mi užitočný v službe. Tychika som poslal do Efezu. Keď prídeš, prines plášť, čo som si nechal v Troade u Karpa, aj knihy a najmä pergameny.
Kováč Alexander mi spôsobil veľa zlého. Pán mu odplatí podľa jeho skutkov. Aj ty sa ho chráň, lebo veľmi odporoval našim slovám.
Keď som sa prvý raz bránil, nebol pri mne nik; všetci ma opustili. Nech sa im to nepočíta. Ale Pán stál pri mne a posilňoval ma, aby sa cezo mňa naplnilo ohlasovanie a aby ho počuli všetky národy.
2 Tim 4, 10-17b
