Hip, hip hurá...

CR-28 SO: Lk 12, 8-12



V jednej ďalekej krajine už niekoľko týždňov pršalo. Hrozilo, že sa rieky vyleje z koryta a zaplaví údolie. Zvieratá postupne odchádzali do bezpečia. Všetky, okrem najhlúpejšej korytnačky na svete. 

A potom sa to stalo: vody sa vyliala z brehov. A najpomalšia, najhlúpejšia korytnačka spustila zúfalý krik. Začuli ju divé husi. Zobrali do zobákov konár, klesli tesne nad topiacu sa korytnačku. Tá sa zachytili ústami. Bola zachránená. 

Husi s ňou leteli ponad dravú vodu smerom k hore na úpätí ktorej bolo zhromaždené celé jej príbuzenstvo. Keď ju ostatné korytnačky videli, začali jej kričať na slávu. A čo ona na to? Musela sa ozvať. Skríkla svoje radostné: „Hip, hip hurá...“ a utopila sa v kalnej vode.* 



Sú chvíle, keď máme dojem, že musíme niečo povedať. Samozrejme. Ale nie hlúposti. Ježiš nás uisťuje: Duch Svätý vám vnukne, čo a ako máte hovoriť.
***
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Hovorím vám: Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj Syn človeka vyzná pred Božími anjelmi. Ale kto mňa zaprie pred ľuďmi, bude zaprený pred Božími anjelmi.
Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpustí.
Keď vás budú vodiť do synagóg, pred úrady a vrchnosti, nestarajte sa, ako a čím sa budete brániť alebo čo budete hovoriť, lebo Duch Svätý vás v tú hodinu poučí, čo treba hovoriť.“
Lk 12, 8-12
_____________________
*Por.: Ferrero, B., Štyridsať príbehov z púšte, s. 10.