Dozrieť v búrke

Búrka nie je to najhoršie v živote...

CR-26 SO II.: Jób 42,1-3.5-6.12-16

Kniha Jób končí happy endom na spôsob hollywoodských filmov: jeho priatelia, ktorí nezhodnotili správne situáciu a miesto podpory skĺzli k obviňovaniu, odchádzajú Bohom usvedčení a zahanbení domov s dlhými nosmi. Majetok, ktorý kedysi Jób stratil, sa mu vrátil dvojnásobne. Rodinu, o ktorú prišiel, nahradila nová, lepšia... 

No okrem tohto hollywoodskeho má kniha Jób aj hlbší záver. Jób dozrel vo vzťahu s Bohom i k sebe. Vidno to z jeho slov: „Ja viem, že ty môžeš všetko a tvoj zámer nemožno prekaziť... Hovoril som o tom, čomu nerozumiem, o divoch, ktoré presahujú moju chápavosť. Len z počutia som ťa poznal doteraz, no teraz ťa vidím vlastnými očami.“

Tento Jób je iný, ako ten zo začiatku príbehu. Je zrelší. Nie preto, že sa mu zdvojnásobil majetok a rozrástla rodina, to všetko prišlo až potom. Jób dozrel v búrke, ktorá zúrila v jeho živote. Aj búra je miestom dozrievania.

***
Jób povedal Pánovi: ‚Ja viem, že ty môžeš všetko a tvoj zámer nemožno prekaziť. Kto môže bez toho, že by mal vedomosť, zastierať tvoje plány? Hovoril som o tom, čomu nerozumiem, o divoch, ktoré presahujú moju chápavosť. Len z počutia som ťa poznal doteraz, no teraz ťa vidím vlastnými očami. Preto si robím výčitky a kajám sa v prachu a popole.“
A Pán požehnal koniec Jóbovho života viac ako jeho začiatok. Jób nadobudol štrnásťtisíc oviec, šesťtisíc tiav, tisíc záprahov volov a tisíc oslíc. Mal znova sedem synov a tri dcéry. Jednej dal meno Holubica, druhej meno Kasia, tretej meno Roh krásy. V šírom kraji nebolo krajších žien ako Jóbove dcéry. A ich otec im dal aj podiel na dedičstve s ich bratmi. Jób potom žil ešte stoštyridsať rokov a videl svoje deti i deti svojich detí až po štvrté pokolenie. A zomrel starý a sýty svojich dní.