Čo mi bráni?

Zviazaný...

CR-28 NE B: Mk 10, 17-27

Dodržiavam poctivo desatoro, som zbožný a dobrý veriaci a chcem byť spasený. Čo mi ešte chýba? Tak nejako by sme mohli parafrázovať otázku mladíka z dnešného evanjelia. Ježišova odpoveď ho zaskočila.

V tomto prípade totiž otázka neznie čo mu chýba, ale čo má naviac. Pretože prekážajúci prebytok môže byť väčším problémom, než nedostatok. 



Súčasťou života kresťana je veľké zriekam sa a veľké vzdávam sa. To prvé je krstné zrieknutie všetkého, čo je zlé. To druhé vzdanie sa dobrého, ktoré je v tej chvíli prekážkou lepšieho. To prvé má byť definitívnym rozhodnutím, ktoré si obnovujeme a prehlbujeme. To druhé sa môže meniť, pretože to, čo je dnes prekážkou, zajtra ňou byť nemusí. 



A tak sa môžem postaviť pred Ježiša a pýtať sa čo mi bráni ísť za ním. Čo mi bráni dnes stráviť hodinu čítaním Biblie? Čo mi bráni dnes zobrať nejakú službu pre spoločenstvo? Čo mi bráni dnes sa modliť so svojou rodinou? Čo mi bráni...? 



V prvej chvíli mi napadne, že mi bráni nedostatok, teda to, čo mi chýba: čas, schopnosti, odvaha, trpezlivosť... Ale možno problém nie je v tom, čo nemám, ale v tom, čo mám! Ako v tej rozprávke od Bruna Ferrera:

V istom meste boli dva kláštory. Jeden bol bohatý, druhý chudobný. Raz sa chudobný mních vybral navštíviť mnícha v bohatom kláštore. A hovorí mu: „Tak, drahý priateľu, nejaký čas sa neuvidíme. Rozhodol som sa odísť na dlhú púť. Prosím ťa, sprevádzaj ma na nej svojimi modlitbami. Chcem obísť 100 svätýň. Je to dlhá a nebezpečná cesta.“ 
Vtedy bohatý mních povie: „A čo si tam berieš?“ Druhý mu odpovedá: „Iba hrnček na ryžu, pohár na vodu a tvoje modlitby.“ Bohatý mních sa začudoval a karhavo sa pozrel na svojho priateľa. „Nemôžeš brať takú vec na ľahkú váhu,“ hovorí bohatý mních. „Musíš sa na takú cestu dobre pripraviť! Aj ja chcem navštíviť 100 svätýň, ale neodídem, kým si nebudem istý tým, čo si na cestu zoberiem.“ 
Po roku sa chudobný mních vrátil plný dojmov a chcel sa o ne podeliť so svojím priateľom, bohatým mníchom. Len čo ho uvidel, zhrozil sa. Jeho priateľ sa mu mrzuto priznal, že sa mu ešte nepodarilo všetko pripraviť na cestu.
***
Keď sa Ježiš vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“

Ježiš mu povedal: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh. Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!“

Ale on mu povedal: „Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti.“

Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“

On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok.

Ježiš sa rozhliadol a povedal svojim učeníkom: „Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!“ Učeníci sa nad jeho slovami zarazili. Ale Ježiš im ešte raz povedal: „Deti moje, ako ťažko sa vchádza do Božieho kráľovstva! Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“

Oni sa ešte viac čudovali a hovorili si: „Kto potom môže byť spasený?“

Ježiš sa na nich zahľadel a povedal: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie. Lebo Bohu je všetko možné.“
Mk 10, 17-27