Spoločne kráčať / Hovoriť k srdcu (Nedeľa Krstu Krista Pána)


Text MK, prevzaté z www.dcza.sk.

Hovoriť k srdcu (Nedeľa Krstu Krista Pána) 

Prečo mal Ježiš, ktorého krst si dnes pripomíname a slávime, úspech u svojich súčasníkov a neskôr u toľkých nasledovníkov? Lebo hovoril k ich srdcu, ako píše Izaiáš: „Hovorte k srdcu“ (40, 2).
A prečo u mnohých neuspel? Lebo hovoril k ich srdcu.
Prvých sa Ježišove slová dotkli a pomohli im k zmene života či priamo ju spôsobili. Aj tých druhých sa Ježišove slová dotkli, no oni mali srdce nastavené na spochybňovanie, odmietanie, posudzovanie, kriti-zovanie, škatuľkovanie či nálepkovanie, na vzdor. Písmo hovorí o tvrdosti srdca...
Chcem sa podeliť o pár myšlienok, ktoré sa výrazne dotkli môjho srdca v tomto čase.
Prvou je dobrota Boha. Dnes sa spomína v druhom čítaní, ale časť tohto textu sa čítala aj pri omši na úsvite na Narodenie Pána. Zhodou okolností som práve pri nej vykonával službu lektora. A hneď na prvej vete som sa takmer „sekol“ – nahrnuli sa mi slzy do očí a mnou preletel akoby dotyk Božej dobroty. Aký dobrý je Boh! „Zjavila sa dobrota Boha... jeho láska k ľuďom... spasil nás... zo svojho milosrdenstva... kúpeľom obnovy v Duchu Svätom...“ (Tít 3, 4 – 7). Ten text hovoril o Božej dobrote ku mne. 
Druhou je cieľ synody. Citujem ho tak, ako ho vyjadril pápež František: „... dať vypučať snom, vzbudiť proroctvá a videnia, dať rozkvitnúť nádejam, podnietiť dôveru, obviazať rany, previazať vzťahy, vzbudiť úsvit nádeje, učiť sa jeden od druhého a vytvoriť pozitívne vnímanie, ktoré osvieti mysle, zahreje srdcia, navráti silu rukám“ (Prípravný dokument synody, 32). Nech sa to stane!
A treťou bola homília nášho Svätého Otca, ktorú povedal pri svätej omši na slávnosť Zjavenia Pána tento štvrtok. Hovoril o túžbe: „Túžiť znamená udržiavať pri živote oheň, ktorý planie vo vnútri nás a pobáda nás, aby sme hľadali poza okamžik, poza to, čo je viditeľné. Túžiť znamená prijať život ako tajomstvo, ktoré nás prevyšuje, ako stále otvorená štrbina, ktorá pozýva hľadieť ďalej, lebo život nie je ‚celý tu‘, je aj ‚tam‘. Je ako biele plátno, ktoré potrebuje dostať farby... Roznecujú naše slová a naše zvyky v srdciach ľudí túžbu postúpiť smerom k Bohu, alebo sú len ‚mŕtvym jazykom‘, ktorý hovorí o sebe samom a k sebe samému? Je smutné, keď spoločenstvo veriacich už viac netúži a unavene sa vlečie spravovaním vecí namiesto toho, aby sa nechalo zlákať Ježišom, výbušnou a vyrušujúcou radosťou evanjelia.“ A potom nás pápež volal do školy túžby k mudrcom. Oni sa vydali na cestu, pýtali sa, vzdoro-vali a napokon po nájdení Ježiša išli inou cestou. No za kľúčový moment ich cesty pápež označil chvíľu, keď sa Ježišovi klaňali. Adorácia.
Čo sa v poslednej dobe dotklo tvojho srdca? Podeľ sa s niekým o tento Boží dotyk, nech je to preja-vom tvojho kráčania spolu (synodality). Naplníš tým aj túžbu Cirkvi, aby sa synody aktívne zúčastnil každý človek. Teda aj ty.

Od viditeľného k neviditeľnému (2. nedeľa po Narodení Pána)

Pri čítaní biblických textov tejto nedele mám pocit, akoby nás Cirkev ich výberom ťahala zo zeme do neba, z časnosti do večnosti, od jasličiek, ktoré môžeme vnímať svojimi telesnými zmyslami, k vyvoleniu, ktoré sa stalo pred vekmi a bolo naplnené príchodom Božieho Syna a ktoré vnímame vierou. 
Zhrnutie či ústredná myšlienka čítaní je vyjadrená v responzóriovom verši: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ Je to vyjadrenie úžasu nad tým, čo Boh vykonal, keď Ježiš prišiel na svet. Prišla medzi nás Božia múdrosť. Uskutočnilo sa vyvolenie, o ktorom Boh rozhodol pred stvorením sveta, a dostali sme podiel na Božej múdrosti. Tí, čo Ježiša – Slovo – prijali, sa stali Božími deťmi. Ten úžas Cirkvi, teda aj nás, je taký veľký, že namiesto responzória môžeme dnes volať a spievať: „Aleluja!“ Ako-by tým Cirkev chcela povedať, že nemáme slov na vyjadrenie obdivu nad Božím dielom. Ostalo nám „iba“ aleluja, aleluja, aleluja, aleluja...
Keď sme tento týždeň bilancovali práve skončený rok, možno sme v ňom videli veľa bolesti, smrti, ale i zloby, hnevu, frustrácie. No táto nedeľa nám chce do nového roka povedať, že nič, čo sa deje, nie je mimo Božích rúk. „Pred stvorením sveta“ si nás vyvolil. Myslíš, že odvtedy na nás už dávno zabudol? Kdeže! Veď Slovo, ktoré sa stalo telom, stále prebýva medzi nami. Dokonca v nás! Aleluja!
A práve to, že Boh má v nás príbytok, nám dáva ochotu a schopnosť robiť takú šialenú a ľudsky vo-pred na neúspech odsúdenú vec, akou je synoda. Úloha zmeniť zmýšľanie mnohých katolíkov (v prvom rade svoje), ktorí žijú svoju vieru izolovane (či dokonca povrchne), nevydávajú o nej svedectvo, nehlásajú ju, neprežívajú ju v žiadnom spoločenstve, s nikým nekráčajú a nik nekráča s nimi, je skutočne šialene beznádejná úloha. Ale jej plnenie sa už začalo. Možno potrvá generácie, kým bude vidno jej bohaté ovo-cie. Ale ono nie je našou starosťou. Našou úlohou je – povolaní Svätým Otcom – pustiť sa do toho, lebo „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“.
Každý je povolaný zapojiť sa. Každého treba pozvať. Tak teraz pozývam teba, čo čítaš tento text. Zisti, či v tvojej farnosti existuje nejaká synodálna bunka. Ak áno, pripoj sa k nej. Ak nie, oslov pár ľudí okolo seba a vytvorte spoločenstvo, ktoré bude uvažovať nad témami synody. Požiadaj o pomoc diecézneho koordinátora. Že nevieš, koho? Že témy nepoznáš? Že o synode nič nevieš? Všetko je na webe!
„Úžas budia skutky, ktoré koná ľuďom“ (Ž 66, 5b). Aleluja!

Kde je Pán Boh doma? (Nedeľa Svätej rodiny) 

V jednom kláštore sa v roku 1994 stalo toto: Na prechodové dvere zo školy do kláštornej časti niekto klopal. Išiel otvoriť kňaz, ktorý tam bol len krátko. Za dverami stál asi dvanásťročný chlapec, ktorý sa opýtal: „Pán Boh už je doma?“ Zaskočený kňaz zareagoval. „Pán Boh je u nás vždy doma.“ Teraz bol zaskočený chlapec. Preto povedal. „Nie tak. Pýtam sa, či je Pán Boh už doma.“ Dosť dlho trvalo, kým vysvitlo, že chlapec sa nepýta na Pána Boha, ale na pána Bohuša, ktorý bol v kláštore zamestnaný.
Spomenul som si na túto udalosť pri čítaní dnešných textov. Anna v Prvej knihe Samuelovej (1, 20 – 22. 24 – 28) prichádza k Helimu so svojím synom a odovzdáva mu ho do výchovy, aby bol po všetky dni života zasvätený Pánovi. Žalm ako odpoveď na čítanie vyzdvihuje tých, čo bývajú v dome Pánovom, hovorí o nesmiernej túžbe duše – o zmieraní po nádvoriach Pánových. V evanjeliu zas vidíme Ježiša, ktorý je tam, kde ide o jeho Otca – v chráme. Všetci vlastne hovoria o tom istom – že najdôležitejšie je byť tam, kde je Pán Boh doma. 
A kde je Pán Boh doma? Vo Svätej rodine to bolo všade tam, kde bol Ježiš. „Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný“ (Lk 2, 51). A kde je doma pre nás? No predsa v nás. Ján (1 Jn 3, 1 – 2. 21 – 24) hovorí, že sme Božie deti. Ak je to pravda, tak Otec je vždy s nami. Pán Boh je doma v našom srdci, v nás. Ján to ešte zdupľuje: „Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom.“
Toto by mala byť neustála túžba nášho srdca – aby bol Pán Boh u nás stále doma, aby každá naša rodina bola svätá, aby každý náš dom bol chrámom, v ktorom prebýva Boh.
Myslím, že práve k tomu nás – hoc aj inými slovami – volá synoda: kráčať spolu tak, aby u nás (v našej miestnej cirkvi) bol Pán Boh doma. Tak by som chcel zažiť to, čo sa kedysi hovorilo medzi pohanmi pri pohľade na kresťanov: „Pozrite, ako sa milujú!“ Na jednej strane je to také jednoduché – stačí len robiť dobro každému, s kým sa stretneme. Na druhej strane je to také ťažké, ako to opisuje svätý Pavol v Liste Rimanom: „Lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie“ (7, 15 – 24). 
Boží Duch nám pomôže. Dôverujme a kráčajme! 

Tvorivé čakanie (4. adventná nedeľa)

Dnešné texty spája čakanie. Dokedy? „Kým rodička neporodí," hovorí tajomne Izaiáš. Evanjelium už jasne hovorí, kto je tá rodička – Mária, ktorej materstvo Alžbete odhaľuje sám Boží Duch. A List Hebrejom dáva dieťaťu v Máriinom lone meno: Ježiš Kristus. Napokon žalm. Ten akoby zvýrazňoval, že čakanie je už dlhé, a naliehavo sa obracia na Pána, aby už konal: počúvaj, zaskvej sa, vzbuď, príď, vráť sa, zhliadni, navštív, chráň!
Slávnosť Narodenia Pána je o pár dní. Naše čakanie vrcholí. Dúfam však, že to nie je čakanie len na Vianoce, ale najmä na stretnutie a prebývanie s Ježišom. Čakanie, že aj nás naplní (znova a znova) Duch Svätý a prebudí v nás naliehavú túžbu po záchrane. Lebo aj naša doba (tak ako každá pred nami i každá, ktorá možno ešte príde) si vyžaduje Boží zásah, aby jeho maličkí nezahynuli. Veď v nikom inom nemáme nádej, len vo svojom Bohu.
Práve toto vedomie – že Boh je naša nádej, že Boh je s nami – nám dáva schopnosť prežívať v pokoji aj tieto dni. Ak nás obmedzenia účasti na svätej omši, ale aj akékoľvek iné obmedzenia oberajú o pokoj, ak šírime okolo seba hnev, vzdor, ak sme príčinou rozdelení, hádok, sváru vo vlastných rodinách či na pracovisku, tieto dni nás volajú konať pokánie za naše bezbožné (bez Boha) úsilie riešiť veci vlastnými silami a znova prijať Boží pokoj. A s pokojom v srdci hľadať nové cesty.
Všimni si Máriu. Dostala sa do novej situácie a vydala sa na novú cestu. Ponáhľala sa byť s tými, u ktorých dúfala nájsť porozumenie, potechu, povzbudenie. Určite ju viedol Boží Duch.
Aj my sme v situácii, v akej nik z nás nikdy nebol. Preto je našou úlohou – aj oficiálne zadanou Svätým Otcom Františkom – vydať sa na novú cestu. Sme povolaní učiť sa spoločne kráčať tak, aby sme si boli navzájom oporou, nie kameňom úrazu a skalou pohoršenia. Lebo individualizmus, ktorý som spomínal v minulom texte, nás vedie na scestie, kde sa vytvára chorobné napätie a hriešny hnev. No spoločné kráčanie nás vedie k pokoju, ktorý je tvorivý a hľadá dobro, najmä večné dobro každého, s kým putujeme.
Mária išla k Alžbete a spolu kráčali tri mesiace. S kým chcem kráčať na synodálnej ceste? Už som niekoho pre toto kráčanie oslovil, ponúkol spoločenstvo viery, nádeje a lásky?

Spoločná radosť (3. adventná nedeľa)

Krstom sme vstúpili do krajiny žijúcich. Odvtedy môžeme naplno vnímať, že Boh je s nami, je našou spásou i záchranou. Boh nad nami plesá a jasá. Boh je náš pokoj. Takéto myšlienky môžeme nájsť v dnešných liturgických textoch. A možno pri ich čítaní objavíš ďalšie, ktoré sa osobitne prihovárajú tvojmu srdcu. Sú pravdivé. 
Môžeme v nich nájsť aj jedno mimoriadne povolanie všetkých kresťanov – povolanie radovať sa. Mi-moriadne preto, lebo ide o inú radosť, akú nám ponúkajú zmysly. Ide o radosť v Pánovi. Je to radosť, ktorá nezávisí na tom, ako sa cítime, či sa nám darí alebo nedarí, či nás chvália alebo prenasledujú, či sme v nemocnici alebo na pláži. Radosť v Pánovi vyplýva zo života s ním za každých okolností. A to je presne to, čo svet nemôže pochopiť. Taká radosť totiž prináša Boží pokoj, dáva nám schopnosť nebyť ustaroste-ní. To neznamená, že sme ľahostajní k utrpeniu či bolesti – veď inde Pavol hovorí: „Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi“ (Rim 12, 15). Čiže aj plač nám nesmie byť cudzí – ale nesmie nás ani obrať o radosť v Pánovi.
Ako sa taká radosť prejavuje? Predovšetkým už spomínaným pokojom, ktorý napĺňa srdce radujúceho sa človeka. Miernosťou – Pavol píše, že všetci ľudia ju majú na nás vidieť. A tiež modlitbou plnou vďaky – a to aj vtedy, keď prosíme. 
Je však jedna vlastnosť radosti v Pánovi, ktorá je dnešných textoch tak trochu ukrytá – takáto radosť sa prežíva spolu s ľuďmi: v rodine, v spoločenstve, vo farnosti. Radovať sa v Pánovi sám je oxymoron (spojenie slov, ktoré sa navzájom vylučujú, napríklad guľatá kocka). Nemôžem sa radovať v Pánovi, ak sa o svoju radosť nepodelím, ak si ju nechávam pre seba. 
Takáto radosť spoločenstva je ukrytá aj vo výzve proroka Sofoniáša: „Jasaj, dcéra sionská, plesaj, Iz-rael! Raduj sa a veseľ z plného srdca, dcéra jeruzalemská“ (Sof 3, 14). Prorok tu slovom dcéra oslovuje celý národ, nie jednotlivca. A z čoho sa majú radovať? „Pán je s tebou!“
A všimni si, že keď sa Jána Krstiteľa ľudia pýtajú, čo majú robiť, upriamuje ich pozornosť na ľudí okolo nich: podeliť sa, byť spravodlivý, nikoho netrápiť a nekrivdiť... Nehovorí im, že majú viac chodiť do chrámu a viac sa modliť. To sú totiž samozrejmosti. Ale hovorí im, že nesmú byť individualisti, že majú robiť všetko pre to, aby ľudia okolo nich sa mali lepšie, aby mohli mať tiež radosť v Pánovi.
Keď kráčame cestou synody s Ježišom, je čas trochu si pospytovať svedomie, či sme nepresiakli zmýš-ľaním individualizmu. Napríklad vo vzťahu k svätej omši. „Ja a Ježiš“ je síce krásna veta, ale ak neprejde do „my a Ježiš“, tak sa stáva egoizmom. Nedovoľme to, ale namiesto toho „plesajme a jasajme, lebo s nami je Boh“ (Iz 12, 6). Všimni si, že aj Izaiáš hovorí v množnom čísle...

Voliť si, čo je lepšie (2. adventná nedeľa)

Pán dáva múdrosť na pochopenie jeho slov a videnie súvislostí. Zostavil svoje slovo tak, aby hovorilo každému srdcu, ochotnému počúvať a chápať. A hoci jeho slová boli napísané pred tisícročiami, aj dnes majú schopnosť, moc meniť srdce toho, kto ho prijíma.
Prorok Baruch prisľubuje niečo, v čo Izrael ani nedúfal – slávny návrat na Sion. Keď sa však pozrieme na dejiny, tak návrat zo zajatia nebol až taký slávny. Stačí si v Biblii prečítať Knihu Nehemiáš a Knihu Ezdráš. O kom to teda prorok hovoril? Skús si v tomto čítaní nahradiť slovo Jeruzalem či Izrael slovom Cirkev. A zistíš, že prorok hovorí aj o konci všetkých dní, keď sa so zdvihnutou hlavou vyberieme v ústrety Pánovi.
Ján Krstiteľ, nad ktorým zaznelo Pánovo slovo, ohlasoval jeho príchod (Lk, 3, 1 – 6). Ale týka sa to len Ježiša pred dvetisíc rokmi, ako to vyjadrujú prvé verše tejto perikopy, ktoré kladú Jánovo ohlasovanie do konkrétnej historickej doby? Toto slovo určite platí na pre nás v roku 2021: Pán je blízko.
Žalmista jasá nad návratom zajatcov na Sion. Cirkev jasá nad návratom stratených synov a dcér, ktorí konajú pokánie. No zároveň stále volá: „Zmeň, Pane, naše zajatie!“ Stále si je vedomá, že nesie osivo na siatie s plačom, lebo trpí. Ale čaká, že pri návrate Pána mu s jasotom donesie plné snopy.
A čo odhaľuje Pavol v Liste Filipanom? Lásku jeho srdca, ktoré túži, aby všetci Filipania rástli v poznaní a chápaní až do dňa Ježiša Krista. Myslíš, že keď je Pavol v nebi, tak teraz už po tom netúži? Ale už nemyslí s radosťou a túžbou („srdcom Ježiša Krista“) len na Filipanov, ale na všetkých, ktorí uverili evanjeliu a usilujú sa byť čistí pre Kristov deň.
Božie slovo je živé a účinné. Keď sa v týchto dňoch usilujeme spoločne kráčať (prežívaním synody), pozrime sa na situáciu Cirkvi možno nie v nejakom globálnom pohľade, ale na Cirkev celkom blízko. Na našich susedov. Ako s nimi kráčame v ústrety Pánovi? Vedia o nás (a najmä vidia na nás), že sa usilujeme byť svätí a bez úhony? Nepreviňujeme sa voči nim svojím nezáujmom o ich život? Ako by sme ich mohli pozvať k spoločnému kráčaniu pri prežívaní evanjelia?
„S radosťou prosím za vás všetkých,... aby ste vedeli rozoznať, čo je lepšie“ (Flp 1, 4. 10).

Cieľ (1. adventná nedeľa)

Už vyše mesiaca kráča Cirkev po celom svete po synodálnej ceste. Niekde intenzívne, niekde ako slimák. Dôležité je však ísť dopredu, rýchlosť nie je až taká podstatná. No dôležité je tiež mať vždy istotu, že ideme po správnej ceste. Ak totiž niekto rýchlo beží mimo cesty, tak sa rýchlo vzďaľuje od cieľa.

Preto je veľmi dobré, že biblické čítania Prvej adventnej nedele nám veľmi jasne pripomínajú cieľ nášho spoločného kráčania: „Júda dosiahne spásu a Jeruzalem istotu“ (Jer 33, 16); „Pán bude dôverným priateľom tým, čo sa ho boja“ (Ž 25, 14); „... aby ste boli bez úhony..., keď príde náš Pán Ježiš so všetkými svojimi svätými“ (1 Sol 3, 13); „aby ste mohli... postaviť sa pred Syna človeka“ (Lk 21, 36). Tieto texty nám v rôznych obrazoch ukazujú jediný cieľ – stretnutie s Pánom, s ktorým potom budeme už navždy. Tento cieľ máme mať vždy na pamäti, vždy pred očami, vždy v srdci a s ním konfrontujme všetky čiastkové ciele a snaženia, aby boli s týmto veľkým cieľom neustále v súlade.

V každom čítaní sa dnes zároveň dá nájsť tiež niečo, čo cestu k nášmu cieľu konkretizuje: „...konať právo a spravodlivosť“ (Jer 33, 15; viem, vytrhol som to z kontextu, ale nech mi je odpustené); „zachovávať jeho zmluvu a jeho príkazy“ (porov. Ž 25, 10b); „ako máte žiť a páčiť sa Bohu“ (1 Sol 4, 1); „Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život... bdejte celý čas a modlite sa“ (Lk 21, 34. 36). Tamto je cieľ, toto je cesta.

Ak sa nám oboje zdá sotva realizovateľné a náročné, ťažko dosiahnuteľné, tak ešte niečo z dnešných textov vytiahnem: „Hľa, blížia sa dni, – hovorí Pán –, keď splním prísľub spásy“ (Jer 33, 14); „Pán... ukazuje cestu hriešnikom. Pokorných vedie k správnemu konaniu a tichých poúča“ (Ž 25, 8 – 9); „Pán nech zveľadí a rozhojní vašu lásku... Nech posilní vaše srdcia“ (1 Sol 3, 12 – 13). Bohu veľmi záleží na tom, aby sme svoj cieľ dosiahli. Až tak, že to on sám koná v nás a v náš prospech.

A teraz sa vrátim k synode. Tá totiž hovorí o spoločnom kráčaní na ceste k cieľu. A tak si môžeš zobrať napríklad tento text, dať dokopy rodinu či priateľov alebo len tak ad hoc pár ľudí (fyzicky po uvoľnení obmedzení alebo teraz online) a spolu si po modlitbe a prečítaní biblických textov tejto nedele klásť otázky: Kráčam vedome s niekým k tomuto cieľu? Nemáme nejaké čiastkové ciele, ktoré nás vedú mimo cesty a ďaleko od cieľa? Čo urobiť, aby naše spoločné úsilie pomohlo aj iným ľuďom, s ktorými žijeme/stretávame sa, upriamiť sa na náš cieľ – byť s Ježišom?

Viem, chcem náročnú vec, veď nie sme zvyknutí hovoriť o svojej viere. Ale práve to chce synoda zmeniť. Chce, aby sme kráčali spoločne. Skúsme to. Boží Duch prijme našu ochotu a povedie nás – nielen v rozhovoroch, ale najmä v zmene zmýšľania i konania.