Spoločne kráčať / Revolúcia (Zoslanie Ducha Svätého)


Text MK, prevzaté z www.dcza.sk.

Revolúcia (Zoslanie Ducha Svätého)

Už niekoľko dní mi chodí po rozume jedna poľská pieseň, ktorú sme často vnímali ako akýsi „bojový“ spev. Volá sa Revolúcia. Nikdy nebola preložená do slovenčiny, takže uvediem len svoj preklad prvej slohy: „Dokola cez celý svet Duch svojou mocou veje. Dokola cez celý svet, jak riekol prorok, tak sa deje. Aleluja. Dokola cez celý svet kráča mohutná revolúcia: Božia chvála vznáša sa k hviezdam jak hukot mohutných vôd.“ Ďalšie slohy sú len obmenou tejto prvej, keď slová „dokola cez celý svet“ v druhej slohe nahrádza vyznanie: „Aj v mojom srdci Duch svojou mocou veje,“ v tretej je otázka: „Aj v tvojom srdci Duch svojou mocou veje?“ a vo štvrtej volanie: „Ó, nech v nás oddnes Duch svojou mocou veje!“
Pri prežívaní synodálnej cesty na úrovni farnosti aj diecézy mám neraz dojem, že presne toto sa teraz deje – revolúcia. Pod vedením Svätého Otca preskúmavame naše cesty, hľadáme dobré chodníky a skúšame po nich kráčať (Jer 6, 16). Veľmi som si to uvedomil v súvislosti s tým, ako sa dnes v Skutkoch apoštolov píše o úžase ľudí, ktorí na Turíce počuli apoštolov, každý vo vlastnom jazyku, rozprávať o veľkých Božích skutkoch. 
Keď sa spätne pozerám na cestu, ktorú sme už v synode v spoločenstvách v našej farnosti prešli, začínam vnímať, ako sa Cirkev dokáže pod vedením Ducha prihovoriť úplne odlišným ľuďom a osloviť im srdcia. Niektoré preberané témy vyzerali ťažko a ani sme nevedeli, na čo sa vlastne pýtajú. Ale keď sme sa modlili, čítali Písmo a delili sa o to, čo nám Božie slovo hovorí, postupne sa nám objasňovali aj jednotlivé témy a vždy sa našiel niekto, kto povedal niečo zmysluplné, čo sme mohli vložiť do postrehov z našich stretnutí. Duch hovoril k ľuďom rôznych stavov, profesií i povolaní, od študenta strednej školy po dlhoročných dôchodcov. Každý tému chápal svojím spôsobom a spolu sme sa obohacovali rôznosťou pohľadov a názorov.
Asi si tie stretnutia idealizujem, ale vnímam ich ako takú malú revolúciu Ducha. Som veľmi vďačný každému z farnosti, kto pozvanie prijal a vytrvalo sa zúčastňoval na modlitbách, čítaní Písma i na delení sa o svoje srdce a zmýšľanie. Pokladám za veľmi dôležité, že pokiaľ sa len dalo, tak sme vždy mali stretnutia po svätej omši, takže boli sme účastní aj na „lámaní chleba“ (pozri Sk 2, 42). 
Synodálne stretnutia sú pre mňa potvrdením, že Cirkev hovorí všetkými jazykmi. Hovorí jazykom intelektuálov aj robotníkov, študentov aj lekárov, mladých i starých... A nehovorí týmito jazykmi len pri kázňach v kostole, ale aj pri stretnutiach, kde spolu hľadáme Božie cesty a učíme sa po nich kráčať.
Každému želám, aby takúto revolúciu Ducha prežíval. Je to jednoduché. Stačí sa stretnúť, modliť sa, čítať Písmo a vnímať, „čo Duch hovorí cirkvám“ (Zjv 2, 7). Je to náročné, lebo treba chcieť. Treba chcieť!

Boh oslavuje! (7. veľkonočná nedeľa)

Dnes mi prišlo na um, ako rád Boh oslavuje. Zmŕtvychvstanie svojho Syna oslavuje v Cirkvi päťdesiat dní! A jeho nanebovstúpenie? Okrem toho, že je súčasťou spomínaných dní, má aj osobitný sviatok. No aj ďalšie dni až do Turíc Boh oslavuje návrat svojho Syna do neba. Ako to vieme?
Lebo oslavuje Cirkev. Cirkev je Božie dielo. Ak pozorne vnímame texty pri slávení eucharistickej liturgie či modlitbe liturgie hodín, všade znie radosť z Ježišovho oslávenia. A nielen Ježišovho – aj nášho. Lebo ako Ježišovo tajomné telo aj my sme už vystúpili do neba, hoci ešte žijeme na zemi.
Ako sa táto radosť prejavuje v biblických čítaniach tejto nedele? Nuž najprv trochu nečakane – čítame o smrti svätého Štefana, ktorý volá: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha" (Sk 7, 56). Akoby nám Štefan potvrdzoval pravdu o nanebovstúpení, ako ju poznáme z textov evanjelií. Našou odpoveďou je oslava jasavým žalmom: „Pán kraľuje!" (Ž 97). Potom Zjavenie – vyjadruje okrem iného aj túžobné očakávanie kresťanov prejsť od viery k videniu: „Príď, Pane Ježišu!" (22, 20). A evanjelium? Je aj o Ježišovej sláve, ktorý vo svojej modlitbe prosí Otca, aby ju dostali aj všetci tí, ktorí patria Ježišovi. Čaká nás nebo!
Tešíš sa do neba? Ja veľmi.
Denne si pritom uvedomujem, že do neba nemôžem prísť sám. Neraz sa mi v mysli vynára obraz, že raz prídem pred nebeskú bránu a tam ma budú čakať zástupy tých, s ktorými som žil či žijem teraz na zemi. Budú plesať a jasať, že som už medzi nimi. No vždy sa mi do toho obrazu primieša myšlienka. „A čo ak tam bude niekto, kto bude Bohu hovoriť: ‚Bože, tento človek mi o tebe nehovoril, nesvedčil, neprejavil mi lásku, pohoršil ma..." Je to pre mňa motivácia vnímať každého okolo seba ako človeka, ktorý mi môže pomôcť prísť do neba, ale zároveň mi môže aj tú cestu poriadne skomplikovať. Všetko závisí od toho, či ho budem milovať...
Čo mi Boh povie, keď prejdem do večnosti? Bude tam niekto, kto mu bude hovoriť o mne dobré veci? Dúfam, že keď ma Boh pozval na oslavu, tak ma tam jedného dňa aj privíta.

Spory v Božom príbytku? (6. veľkonočná nedeľa)

Hoci ma láka venovať sa téme „sporu a nie malej hádky" (Sk 15, 2), lebo to nám je blízke a v dnešných novinách by boli z toho bombastické titulky, pre nás oveľa dôležitejší je súvis tohto textu (a celého, nielen uvedených slov) s ostatnými čítaniami.
V Antiochii vznikol problém. Ak by jeho účastníci nežili s Ježišom, neprežívali to, čo Ježiš sľubuje v dnešnom evanjeliu – „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok" (Jn 14, 23) –, tak by sotva našli riešenie. Ale pretože vnímali, že ide o Božiu vec, že ide o to, aby Boh prebýval nielen v ich srdciach, ale aj v ich spoločenstve, tak hľadali riešenie a Boží Duch im ho dal: „Duch Svätý a my sme usúdili..." (Sk 15, 28).
Konečným výsledkom takéhoto prežívania svojej viery, takéhoto prístupu k problémom je text zo Zjavenia: „... sväté mesto Jeruzalem, ako zostupuje z neba od Boha ožiarené Božou slávou... Chrám som v ňom nevidel, lebo jeho chrámom je Pán, všemohúci Boh, a Baránok" (Zjv 21, 10 – 11. 22). Nádherná vízia, pre ktorú sa oplatí žiť!
Možno si myslíš, že máš k tomu ďaleko, aby si Boh u teba urobil príbytok, aby ťa viedol Boží Duch. Ale to nie je pravda. Od krstu Boh v tebe prebýva. Stal si sa jeho dieťaťom, súčasťou Kristovho tela – Cirkvi, si vbudovaný do svätého chrámu. Sú súčasťou nového Jeruzalema, si Kristovou nevestou. Iste, môžeš namietať, že tvoje hriechy Boha vyháňajú. No Boh sa nedá len tak ľahko vyhnať. Ak si svoje zlyhania uvedomuješ, ak ich ľutuješ (alebo ako to ktosi povedal, ak ľutuješ aspoň to, že ich nedokážeš ľutovať), ak sa usiluješ o dobro, čiže ak Boha miluješ, prečo by mal byť Boh mimo teba?
A teraz urobím skok. Veľmi mi v Cirkvi chýbajú zdravé spory a hádky. Nech sa deje čokoľvek, tvárime sa, akoby všetko bolo v poriadku. Apatia? Ľahostajnosť? Nezáujem? Strach? Vyvoláva to vo mne otázku, či vôbec žijeme...
Ak sme Božím príbytkom, tak to musí byť na nás vidno. Skutočné Božie veci v nás musia vyvolávať vášeň, nadšenie, ak treba, aj rozhorčenie či hádky, aby hľadaním riešenia bol v nás, vo svojej Cirkvi, oslávený Boh. Synodálne stretnutia sú na to skvelou príležitosťou...

Záujem o ľudí (5. veľkonočná nedeľa)

Na webe postoj.sk (https://svetkrestanstva.postoj.sk/105593/netusil-som-ze-bohatstvo-nas-tak-zmeni-uz-aj-ja-sa-spravam-inac) je rozhovor s Petrom Gombitom, kňazom, ktorý založil a vedie zariadenie Oáza pre bezdomovcov v Bernátovciach neďaleko Košíc. Odporúčam ho na prečítanie každému práve v spojitosti s liturgickými textami dnešnej nedele.
Prečo? Lebo Ježiš hovorí: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať" (Jn 13, 34 – 35). V rozhovore je mnoho podnetov na túto tému.
Naše synodálne kráčanie sa pomaly blíži k záveru prvej etapy, diecéznej fázy. Pri pohľade do zápisov zo stretnutí v našej farnosti sa čoraz viac vynára základný problém život v našej Cirkvi – individualizmus. „Mám svoj život s Ježišom a na viac nemám čas, nemám záujem." No keď nás dnes Ježiš volá milovať sa navzájom, tak to sa nedá bez skutočného záujmu o iných. A nielen v tom, či majú všetko potrebné pre život (to sa ešte ako-tak zvláda), ale či majú aj všetko potrebné pre večný život. 
Vynára sa však aj iný problém – spôsob pastorácie. Akoby sa veľká časť kňazov uspokojila so základným servisom a rezignovala na úsilie pozývať veriacich k výšinám. Z Cirkvi sa stáva servisná organizácia, do ktorej mnohí z farnosti prichádzajú len po „služby" – pokrstiť, pochovať, zosobášiť, pripraviť na birmovku, vyspovedať... Nemáme však štruktúru, ktorá by tým istým ľuďom ponúkala biblické školy, formáciu v modlitbe, systematickú katechizáciu dospelých, rast vo viere... 
Prečo to je tak? Je jasné, že kňaz, ani ten najlepší a najhorlivejší, nemôže sám ponúkať všetko bohatstvo Cirkvi. Sú potrební laici. Každý pokrstený má v sebe bohatstvo, ktoré môže a má dávať iným. Má v sebe Boží život. Ak sa každý pokrstený nezobudí a nepreberie časť svojej zodpovednosti za bratov a sestry okolo seba, tak...
Všimni si v dnešnom čítaní zo Skutkov apoštolov (14, 21b – 27) aktivitu Pavla a ľudí okolo neho. Aké veľké veci urobil skrze nich Pán! Prečo to dokázali? Lebo mali záujem o ľudí. Lebo vedeli, že posolstvo, ktoré hlásajú, je pre každého človeka, pre jeho večný život jedinečné a nenahraditeľné ničím iným. 
Podobá sa naše zmýšľanie o ľuďoch Pavlovmu? Poslúchame Ježišov príkaz? 
Zoberme si za svoje slová responzóriového verša: „Oslavovať ťa chcem naveky, Bože, môj kráľ." Je jasné, že nejde len o oslavné slová, lebo: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať."

Dať vypučať snom (4. veľkonočná nedeľa)

Sme jeho ľud..." (Ž 100). Pánov ľud. Veríme, že sa o nás stará. Že jeho starostlivosť je viditeľná, hmatateľná, lebo ako ľudia ju potrebujeme vnímať nielen „duchovne", ale aj zmyslami, telesne. A práve to je dôvod, prečo sa odvážim snívať a trochu opísať svoju predstavu budúcnosti našej miestnej cirkvi.
Vývinom počas dejín sa stalo, že v našich podmienkach je celá starostlivosť Dobrého pastiera o jeho ľud zverená do rúk pastierov – kňazov. Iste to bolo niekedy skvelé riešenie, ale dnes je jasné (dúfam, že nielen mne), že je to neudržateľný stav. Nestačí totiž pastorácia „zvonenia" – určíme časy svätých omší, spovedania, budú zvoniť zvony a ľudia prídu. Lebo všetci sme svedkami, že tých, čo prídu, je čoraz menej. Niežeby zvonenie nepočuli, ale už ich to nezaujíma. Možno prídu, keď sa vo farnosti vymení kňaz alebo sú misie, no po pár nedeliach znovu zľahostajnenú, lebo...
V synodálnych materiáloch (Prípravný dokument) je napísané, že cieľom synody je „dať vypučať snom". Tak tu jeden je – o službe pastiera:
Farnosť ako spoločenstvo spoločenstiev. Čo to znamená? Farnosť pasie nie sám kňaz (prípadne viacerí), ale spoločenstvo formovaných zodpovedných, ktoré sa stretáva na týždennej báze pod vedením kňaza. Každý z členov tohto spoločenstva má svoje spoločenstvo zodpovedných na nižšom stupni, ktorých formuje – opäť na týždennej báze – ku konkrétnej službe vo farnosti. Takáto štruktúra sa môže rozvetvovať podľa potrieb danej služby. Akej? Služba evanjelizácie, služba uvádzania dospelých do kresťanskej zrelosti (tzv. OICA), služba katechizácie (deti, mládež, dospelí, manželia, rozvedení, starší ľudia...), služba slávenia liturgie (v rámci nej napríklad služba usporiadateľská, služba upratovania, služba lektorov, služba akolytov, služba spevu, služba spoločných modlitieb veriacich, služba daru), služba charity, služba spravovania farského majetku, služba modlitby (v jej rámci služba uzdravovania)... Dôležitým princípom je to, že do služby sa dorastá formáciou a rozlišovaním daru, poverenie na ňu dáva kňaz na základe odporúčania jeho spoločenstva zodpovedných.
V takomto modeli farnosti sa nik z farnosti nestráca, lebo všetci, ktorí sú zdanlivo mimo, sú objektom záujmu služby evanjelizácie. To sú ľudia prvého kontaktu, osobitne formovaní pre zvestovanie Ježiša. Ak niekto odovzdá svoj život Kristovi, prijme ho ako svojho Pána a Spasiteľa, nie je ponechaný sám na seba, ale dostane sa do spoločenstva tých, čo sa pripravujú na prijatie iniciačných sviatostí (OICA) alebo – ak už sviatosti „majú" – do formačných katechetických kurzov, kde sa učia žiť svoju vieru, dozrievať v nej a nachádzať svoju špecifickú službu v rámci farnosti.
V tomto veľmi stručne opísanom modeli je služba Dobrého pastiera zverená každému. Samozrejme, v inej miere kňazovi, ktorému ostáva hlavná zodpovednosť, v inej miere laikom, ktorí preberajú zodpovednosť za nejaký úsek pastorácie. Ale je isté, že len takto sa dá dosiahnuť, aby každý vo farnosti osobne zakusoval starostlivosť Dobrého pastiera cez konkrétnych „pastierov", ktorí sa o neho starajú a pomáhajú mu dostať sa na dobré pašienky.
Možno aj ty chceš dať vypučať snom. Synoda na to dáva skvelý priestor. Zapoj sa. Neboj sa. Nedaj sa odradiť. Keď som si prečítal, čo som vyššie napísal, prvá vec, čo mi napadla, bola odradzujúca myšlienka: „Myslíš si, že sa to dá?" Presne to si myslím. Možno tri skupiny, ktoré sme v našej farnosti kvôli synode vytvorili, sú prvým krokom tým smerom. Keď Ježiš ako Dobrý pastier ide spolu s nami (pozri logo synody), tak nám ukáže aj druhý, tretí či 153. krok.

Synoda pokračuje (4. veľkonočná nedeľa)

Aké jednoduché riešenie problému dnes opisujú Skutky apoštolov. Úspešné zvestovanie Krista Pavlom a Barnabášom v Antiochii v Pizídii tak popudilo tamojších Židov, že poštvali nábožné ženy z vyšších vrstiev. Proti apoštolom sa začalo prenasledovanie a bolo po probléme.
Neberme si z nich vzor pri riešení problémov vo farnosti.
Ozaj, sú vo vašej farnosti nejaké problémy? Keď sme v rámci šiestej témy synodálnej cesty v našej farnosti otvorili aj túto otázku, ostalo ticho. Vyšlo najavo, že neexistuje dialóg, nie je štruktúra na riešenie. Sú len reči. „Byť ticho nebolí..."
Priznám sa však, že radšej by som bol, keby sa kričalo, keby sme problémy vyťahovali na povrch a riešili ich. Lebo tichom strácame mnoho ľudí, ktorí prestali navštevovať Ježiša v rámci nedeľného slávenia Eucharistie, ktorí prestali veriť Cirkvi a milovať ju. Ak by sme kričali, hádam by to prinieslo prebudenie a horlivosť za Pánov zákon...
Ôsma téma synodálnej cesty hovorí o autorite a spoluzodpovednosti. Svätý Ján Pavol II., o ktorom sme veľmi radi hovorili, že ho milujeme, v encyklike Redemptoris missio napísal: „Vidím svitanie nového misijného veku, ktorý sa stane jasným dňom, bohatým na ovocie, ak všetci kresťania a mladé cirkvi budú odpovedať s veľkodušnosťou a svätosťou na volania a výzvy našej doby" (92). Poslúchli sme ho?
Pápež František hovorí, že každý je povolaný zapojiť sa do synodálneho procesu. Poslúchli sme ho?
Nový misijný vek je v nedohľadne, synoda možno pôjde do stratena, lebo my sa láskou k Svätému Otcovi síce hrdíme, ale len dovtedy, kým nás to nič nestojí. Keď treba veľmi konkrétne poslúchnu a konať, tak sme ticho, nanajvýš vedieme reči, prečo sa to či ono nedá.
Naschvál píšem tieto provokačné vety. V prvej Cirkvi riešenie problémov a prenasledovanie boli hybné sily rastu – stačí si prečítať príbeh o ustanovení diakonov či riešenie otázky obriezky pohanov, ktorí uverili v Krista. Alebo prvé prenasledovanie, ktoré vypuklo po umučení Štefana.
Chceme rásť? Riešme problémy, prijímajme prenasledovanie, ale nemlčme, netvárme sa, že je (vo farnosti, v diecéze, v Cirkvi) všetko v poriadku. Lebo nie je a nikdy nebude. Ale toto poznanie nás bude poháňať k rastu.

Alelujový verš (3. veľkonočná nedeľa)

V liturgii slova počas svätej omše je jedna časť, ktorú si všímame, uvedomujeme a pamätáme asi len veľmi málo. Žeby preto, že ak sa nespieva, tak sa dokonca môže vynechať (VSRM 63e)?
Je to spev Aleluja a verš pred evanjeliom. Možno nás až tak neupúta tiež preto, že je to jedna z mála liturgických činností, počas ktorej sa koná aj iná činnosť – požehnanie diakona (ak je k dispozícii), sprievod s evanjeliárom a príchod diakona či kňaza k ambone. My si odspievame Aleluja a na to, čo spieva spevák, akosi vypneme myseľ. Práve preto chcem dnes upriamiť pozornosť na tento verš.
Má totiž dôležitú úlohu, ktorá môže nadobúdať rôzne rozmery. Napríklad uvádza (niekedy vzdialene) do témy evanjelia, ktoré sa po verši číta. A/alebo upriamuje pozornosť na tajomstvo sviatku, ktorý sa práve slávi. No a dnes má navyše dosť zriedkavú úlohu – spája jednou myšlienkou všetky čítania.
„Vstal z mŕtvych Kristus, tvorca všetkého, a zmiloval sa nad ľudským pokolením." Toto je verš pred evanjeliom túto nedeľu. Evanjelium je o zjavení sa Krista, ktorý vstal z mŕtvych, apoštolom. Verš tým plní prvú spomínanú úlohu. Upriamuje na tajomstvo celého obdobia, ktoré slávime – Veľkonočné; plní teda aj druhú úlohu. A spája všetky tri čítania aj žalm do jedného celku – tretia úloha.
Ako plní tú tretiu? Apoštoli pred veľradou ohlasujú Ježišovo utrpenie, smrť i zmŕtvychvstanie a zvestujú nový poriadok: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí" (Sk 5, 29). Prečo? Lebo Kristus žije, Boh ho vzkriesil.
Žalmista hovorí o oslave Pána, ktorý ho vyslobodil. Zmiloval sa nad ľudským pokolením. Obraz, ktorý pritom používa, sa vždy veľmi dotkne môjho srdca: „Môj nárek si obrátil na tanec" (Ž 30, 12a).
Napokon Ján v Zjavení opisuje nebeskú oslavu Tvorcu všetkého. Lebo „všetko tvorstvo na nebi, na zemi, pod zemou i na mori a všetko, čo je v nich" (Zjv 5, 13) volá Bohu na slávu.
Všimnime si ešte jedno – dnešné texty zdôrazňujú oslavu. Aj keď Skutky apoštolov trochu inú, ako sme zvyknutí – apoštoli boli natešení, že mohli znášať potupu pre Ježišovo meno. Možno od radosti vyspevovali po uliciach Jeruzalema žalmy... Zjavenie opisuje nebeskú oslavu – volanie myriád anjelov: „Hoden je Baránok..." A Jánovo evanjelium hostinu, ktorú apoštolom pripravil samotný Ježiš. V tomto kontexte je verš pred evanjeliom vlastne vyjadrením najdôležitejšieho dôvodu každej oslavy v Cirkvi.
Prečo si dnes bol (či pôjdeš) na svätej omši? Oslavoval si?
Oslava má jednu dôležitú črtu: je takmer nemožné oslavovať sám. Oslavuje sa s ľuďmi, ktorých máme rád, ktorí majú radi nás, s ľuďmi, s ktorými spolu kráčame (syn odos). Nie s náhodne zídenými. Čo môžeme tento týždeň urobiť, aby sme v našej farnosti spolu kráčali menej anonymne a viac spojení? Ako rozvinieme a upevníme vzťahy s tými, s ktorými spolu oslavujeme? Koho môžeme pozvať na naše spoločné slávenie najbližšiu nedeľu?

Vytrženie (2. veľkonočná nedeľa) 

Po týždni, keď sa všetko pri slávení liturgie točilo okolo Ježišovho zmŕtvychvstania, túto nedeľu a každú ďalšiu počas Veľkonočného obdobia k tejto základnej téme zaznie v čítaniach jeden nový tón – budeme počúvať texty z Knihy zjavenia. Akoby nám tým Cirkev chcela ukázať, že tajomstvo Ježišovho víťazstva má dosah nielen na náš život, ale vplýva na celý vesmír. Teraz i v budúcnosti. A Ježišovo zmŕtvychvstanie skutočne mení celý svet. Do tmy preniká svetlo, beznádej je porážaná nádejou, nezmyselnosť sa premieňa na vznešený cieľ premeny celého stvorenia, očakávania novej zeme a nového neba, nového Jeruzalema.
V dnešnom úryvku z druhého čítania ma zaujal jeden detail – Ján mal svoje videnie v Pánov deň, keď bol vo vytržení. Veľmi ma to oslovilo a viedlo tiež k spytovaniu svedomia: Prežívam Pánov deň vo vytržení? Nie, nečakám zjavenia (okrem záverečného zjavenia sa Pána Ježiša v sláve), ale vnímam tento text tak, že Ján tak úžasne slávil Pánov deň, až bol vo vytržení. A vtedy sa mu dostalo mimoriadne zjavenie. 
Ešte nikdy som nebol v nedeľu vo vytržení, hoci som prežil mnoho krásnych a hlbokých okamihov stretnutia s Pánom pri slávení liturgie, pri modlitbe, nad Písmom, pri stretnutiach s ľuďmi. Ale tiež viem, že neraz ma zláka televízor či len tak bezcieľne prechádzam nedeľou, doslova ju prevegetujem a na jej konci sa cítim prázdny a unavený sám zo seba. 
Čo môžem urobiť, aby to tak nebolo? Ako mám sláviť nedeľu, aby sa vytrženie stalo jej bežnou súčasťou? Hľadanie odpovedí na tieto otázky vnímam ako svoje predsavzatie na toto Veľkonočné obdobie, lebo to pokladám za veľmi dôležité pre moju večnosť.
    • Budem spievať Aleluja – nebudem zapínať televízor.
    • Budem vnímať ticho – nebudem sledovať správy.
    • Budem čítať Písmo – nebudem zapínať internet.
    • Budem sa usmievať na tých, s ktorými žijem a s ktorými sa stretnem.
Som zvedavý, čo mi Boží Duch ešte zjaví. Teším sa na slávenie už tejto nedele, na vytrženie pri slávení Božieho milosrdenstva.
Toto som pre seba a možno aj pre mnohých čitateľov tohto textu objavil v dnešnom úryvku z Knihy zjavenia. Čo si objavil ty? Podeľ sa o to, možno to napíš a pošli na nejakú webovú kresťanskú stránku, zaves na facebook alebo len tak niekomu o tom porozprávaj. Urobíš krok v spoločenstve Cirkvi... Syn odos.

Nový život (Veľkonočná nedeľa)

Z utrpenia a smrti sa rodí život. Z Ježišovho utrpenia a z jeho smrti. Z nášho utrpenia a smrti len vtedy, ak sme spojení s Ježišom. Ináč utrpenie nedáva zmysel.
A aký život sa rodí? Nový! Kvalitatívne iný ako ten, keď sa narodí dieťa. Každý človek sa narodením rodí pre smrť. Novým narodením – prijatím Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania v krste – sa rodíme pre život, večný život.
Veľkonočné trojdnie je oslavou nového života. „Staré sa pominulo a nastalo nové" (2 Kor 5, 17b). Prežívame radosť, lebo smrť už nad nami nemá moc. Iste, naše telá zomrú, ale na konci budú vzkriesené pre život s Bohom, na ktorom majú naše duše účasť už teraz – vďaka sviatostiam, vďaka spoločenstvu Cirkvi, ktorá sa zrodila z Ježišovho utrpenia a smrti.
To, čo píšem, nie sú pre mňa teologické úvahy. To je môj každodenný život. Ježiš žije a ja žijem s ním, v ňom, skrze neho. Ním posilňovaný a vedený nesiem svoj každodenný kríž v nádeji, že svojím utrpením prispievam ku sláve Božieho kráľovstva.
Možno je v týchto dňoch náročnejšie prežívať radosť, keď vidíme množstvo bolesti, množstvo zbytočne mŕtvych, keď nás obklopuje strach a neistota z budúcnosti. No nedajme si našu veľkonočnú radosť vziať. Nech sa deje čokoľvek, Ježiš žije a my žijeme s ním.
Z Ježišovej smrti sa zrodil život. Ak si s Ježišom úzko spojený, aj z tvojho utrpenia a smrti sa pôsobením Božieho Ducha neustále rodí nový život. Možno to nevidíš. Ale ver! Raz uvidíme ovocie svojho života a budeme žasnúť, ako navonok drobné skutky lásky, maličké sebazaprenia, kratučké strelné modlitby, pozdvihnutie očí ku krížu v bolesti priniesli nesmierne veľa nového života nielen nám, ale ľuďom okolo nás. Ba aj celkom neznámym, ktorým Boh dal ovocie nášho nového života.
Keď dnes spievame ALELUJA, nech je to nielen poriadne nahlas, ale najmä celým srdom. Lebo Ježiš nám získal a daroval nový život. Naveky!

Oslavy (Palmová nedeľa)

Prechádzal som si pred chvíľou všetky texty, ktoré som písal pre našu diecéznu stránku počas tohto Pôstneho obdobia. Hoci som to neplánoval, všetky sú zamerané na to, čo sme od Boha dostali: dar vyznávania viery; dar budúceho premenenia v sláve; dar „nosenia Boha"; dar stolovania s Bohom; dar radikálnej novosti života. Akoby nám tým Boh zdôrazňoval, že sme pre neho nesmierne dôležití. Akoby nám nanovo ukazoval, čo všetko by sme nemali, keby nebolo vykúpenia. Preto nás dnes zameriava na Ježiša, ktorý nám tieto dary, Bohom od večnosti pripravené, umožnil prijať.
Takže dnes je všetko o Ježišovi Kristovi. Je to pochopiteľné, lebo sa začína Svätý týždeň, v ktorom oslavujeme víťazné uskutočnenie diela nášho vykúpenia. Je to týždeň, ktorého hlavným protagonistom je Ježiš, ale obdarovanými sme my. Ježiš vstúpil do arény a cez smrť viedol víťazný boj, ktorým sme my boli oživení a oslobodení. To je vykúpenie!
Pred nami je týždeň osláv. Osláv dôstojných, vznešených, slávnostných, pri ktorých možno nie je vždy priestor na vonkajší úsmev, ale určite je priestor na radosť srdca. Ak by sme nevedeli, ako sa to celé skončí, tak by nijaká radosť nemohla byť, len napätie, ako to dopadne. My však vieme, že Ježiš vstal z mŕtvych, preto môžeme aj evanjeliá o zrade, mučení a utrpení, o smrti vnímať s radosťou v srdci, lebo nám hriešnikom sa vďaka Ježišovi dostalo odpustenia spolu s darom nového života.
Tohoročné slávenie môže byť vďaka synode výnimočné. Synodálne stretnutia vo farnostiach nám totiž znovu pripomínajú, že naša spása nie je naša individuálna záležitosť, ale že spásu dosahujeme a prežívame spoločným kráčaním (syn odos)v spoločenstve Cirkvi, konkrétnej miestnej cirkvi. Ani naše slávenie nemôže byť individuálne, ale všetci máme nejakým spôsobom k sláveniu prispieť. Počas týchto dní je to také dôležité, že o tom hovoria aj smernice Rímskeho misála: „Slávenia... sa majú konať len tam, kde sa môžu konať dôstojne, čiže s účasťou veriacich, s dostatočným množstvom posluhujúcich a s možnosťou spevu aspoň niektorých častí" (str. 279, bod 3).
Také slávenie sa nedá dosiahnuť bez aktívnej účasti veriacich. Synoda sa nás v štvrtej téme pýta na to, ako vyzerá naše slávenie. Nie sme len pasívnymi divákmi? Prispievame k oslave napríklad svojou prípravou, oblečením, spevom, odpoveďami, sústredeným počúvaním, nejakou liturgickou službou...? Za samozrejmosť slávenia sa pokladá čisté srdce, očistené pokáním, pokiaľ je to možné, tak aj sviatostným.
Nedaj si ukradnúť tohoročné oslavy tvojho vykúpenia krikom tohto sveta.

Radikálna novosť (5. pôstna nedeľa)

Boh ústami Izaiáša ohlasuje, že tvorí čosi nové. Žalmista opisom návratu zajatcov z babylonského zajatia túto novosť konkretizuje – Pán priviedol späť zajatých: „Veľké veci urobil s nami Pán." Evanjelista Ján to „nové" konkretizuje v príbehu o žene, ktorú farizeji obviňujú z cudzoložstva a čakajú, že Ježiš buď bude súhlasiť s ukameňovaním a stratí povesť milosrdného učiteľa, alebo odmietne Zákon. Ježišov prístup je však šokujúci a úplne nový... A aj apoštol Pavol, ktorý bol skvelým znalcom Písma a dôsledne zachovával Zákon, hovorí, že to „nové" – Ježiš – mu stojí za to, aby všetko stratil...
Biblická novosť v dnešných textoch znamená radikálnosť. Radikálnosť zmeny: Boh tvorí niečo nové, niečo, čo nebolo; Ježiš ukazuje nový prístup k hriešnikom; Pavol všetko doterajšie pokladá za odpadky, lebo nové mu za to stojí. Radikálnosť si vyžaduje aj náš vzťah s Ježišom – neotročiť hriechu, ale žiť novým životom.
Keď nám dnes Cirkev v biblických textoch kladie pred oči novosť a radikálnosť, robí to preto, aby nás motivovala k takému životu. Preto aj Pôstne obdobie nie je o hriechu, ale o novosti. Hriech vyznám, oľutujem a už ho niet; novosť však natrvalo pretvára moje zmýšľanie a mení moje konanie. Ak by sme od krstu (keď sme boli pokrstení ako malé deti) žili a boli vychovávaní v tejto novosti, dnes by náš život kresťanov vyzeral ináč. Ale netreba sa vzdávať – Boh aj dnes dokáže robiť nové veci. Daj mu priestor v tom všetkom, s čím si nevieš rady (choroba, vzťahy, financie, práca...), čo ťa ťaží, a popros ho, aby vniesol do tvojho života niečo nové. Ako to urobil Ježiš, keď žene povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!"
Prichádza mi na um ešte jeden obraz. Žena, ktorú pristihli pri cudzoložstve. To je každý z nás. Diabol nás vlečie pre Boha a žaluje: „Pil. Kradol. Cudzoložil. Pozeral pornografiu. Podvádzal v daňovom priznaní. Ohováral susedov. Nenávidel politikov. Šíril nenávisť. Vyvolával spory. Vymýšľal zlo. Nežil v pravde... Podľa tvojho zákona, Bože, je hoden smrti." To mňa i teba diabol vlečie pred Boha a obviňuje. Ako zareaguje Boh? Radikálnou novosťou. Len tak sa staneš slobodným.

Boh je s nami (4. pôstna nedeľa) 

Pri čítaní dnešného evanjelia – podobenstva o márnotratnom synovi – ma oslovila hneď druhá veta, v ktorej farizeji a zákonníci šomrú na Ježiša: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi“ (Lk 15, 2).
Aký šťastný človek som! Som hriešnik a Boh, aby ma zachránil, vyslobodil, oživil, tak si sadol so mnou a so mnou stoluje (Zjv 3. 20)!
Hádam prvý raz v živote vnímam dnešné podobenstvo inými očami – nie ako výzvu konať pokánie, ale ako pozvanie stolovať. Boh robí na moju počesť hostinu. Nie jedno vykŕmené teľa, ale dáva mi sám seba. A to nielen pri slávení Eucharistie, ale od krstu stále prebýva v mojom vnútri, dokonca aj vtedy, keď som od neho utekal. Aký dobrý je môj Boh!
Všimni si, ako skvelo sú vybrané dnešné čítania, aby dávali jeden celok. Kniha Jozue hovorí, že keď vyvolený národ prešiel cez Jordán, prestala manna a už sa živili plodmi zasľúbenej zeme. Dokonalo sa ich vykúpenie z egyptského otroctva a začali sa sýtiť plodmi zeme, ktorú im daroval Boh. Dá sa povedať, že sa začala dlho čakaná hostina. A všimni si dôvod hostiny: „Dnes som z vás odstránil egyptskú potupu“ (Joz 5, 9a).
Žalmista oslavuje Boha, ktorý ho vytrhol zo všetkej hrôzy, ktorý ho vyslobodil zo všetkých tiesní. A volá: „Oslavujme jeho meno spoločne.“ Oslava nie individuálna, ale s inými. Hostina.
Apoštol Pavol ohlasuje, že v Kristovi nás Boh zmieril so sebou. Vykúpenie sa uskutočnilo. A keď na konci čítania počujeme výzvu zmieriť sa s Bohom, čo iné to je ako pozvanie na hostinu? Na hostinu vykúpených, tých, ktorí prešli z Egypta púšťou do zasľúbenej zeme, ktorí prešli z tmy smrti do svetla života, od modiel k pravému Bohu! Vstupenkou je jedno jediné slovo: „Ľutujem.“
Aj otec v podobenstve priamo volá staršieho syna: „Prosím ťa, nestoj vonku. Poď na hostinu. Je čo sláviť. Buďme spolu. Boh je s nami – sedí za vrchstolom a sýti sa láskou našich sŕdc...“ Akoby hovoril: „Neži sám. Pozri, do čoho sa dostal tvoj brat, keď chcel byť sám. Bojím sa o teba. Pod dnu, buď s nami. Kráčajme. Oslavujme, hodujme, radujme sa spolu...“
Akí šťastní museli byť tí mýtnici a hriešnici, s ktorými Boh (Ježiš) jedol. Išiel s nimi kus ich životnej cesty, aby sa mohli dostať na večnú hostinu.
Vieš si predstaviť hostinu, kde by si sedel sám pri bohato prestretom stole? Občas to vidno vo filmoch či pri niektorých politikoch – dlhočizný stôl, na jednej strane vládca, ďaleko od neho pár ľudí... Sú sami. Boh nás nevolá na takú hostinu. On chce, aby sme pozbierali všetkých okolo seba a tak spolu prišli k nemu. Spoločné kráčanie (synoda) má cieľ – hostinu. Nedostaneš sa na ňu, ak prídeš sám. 
Milovaný Ježiš, s kým mám dnes kráčať, s kým mám jesť, aby zažil tvoju lásku?
P.S. Veta v nadpise dnes nehovorí len o prítomnosti Boha, ale aj o tom, že Boh jedáva s hriešnikmi...

Horiaci ker (3. pôstna nedeľa)

Bázeň vo mne vzbudzuje veta, ktorú teraz napíšem: Krstom sme sa stali nositeľmi Boha.
Ako sa Boh zjavil Mojžišovi v nezhárajúcom tŕňovom kre (Ex 3, 1 – 8), tak sa Boh zjavuje ľuďom okolo nás cez oheň, ktorým horíme, lebo je v nás Boží Duch. „Prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok," povedal Ježiš svojím učeníkom o človeku, ktorý mu otvorí srdce (Jn 14, 23). Je neobsiahnuteľným tajomstvom viery táto pravda o prebývaní Boha v nás. Pomáha nám rásť v láske, odmietať zlo v akejkoľvek podobe, poznávať pravdu a konať dobro. Zjavuje našu veľkosť, ktorá nezávisí od nášho postavenia, vedomostí, výzoru, ale len a len od Boha, ktorý je v nás. Sú to bázeň vzbudzujúce pravdy.
Keď si to premením na drobné, tak vidím kamaráta, ktorý často opakuje: „Potrebujeme sa viac modliť, viac sa obetovať a robiť viac dobrých skutkov." A on podľa toho žije! Vidím pani, ktorá si prechádzala zoznam ľudí a hľadala niekoho, s kým by mohla hovoriť o Bohu. Nenašla nikoho, ale mala otvorené srdce a Boh jej poslal úplne nepravdepodobného človeka na rozhovor o modlitbe. Vidím ženu, ktorá hodinu počúvala na stanici bezdomovkyňu, ktorá je potom chcela kúpiť kávu ako poďakovanie za počúvanie. Vidím otca, muža modlitby, ktorý má už dospelého postihnutého syna a ktorému lekári pri poslednej hospitalizácii povedali, že už ho nebudú oživovať. A otec hovorí: „Boh mal iné plány, syn sa vrátil do života." Každý z nich je pre mňa nositeľom Boha, nezhárajúcim krom. Som Bohu vďačný, že s takými ľuďmi môžem spoločne kráčať.
Byť nositeľom Boha je naším poslaním. Všade, kde idem, prinášam Boha. Rád používam obraz, že Boh je taký veľký, že sa do nás nezmestí. Preto z nás musí trčať – v našom konaní i hovorení.
Ak nás dnes texty Písma vyzývajú k pokániu – teda ku zmene zmýšľania –, tak asi je čas pozrieť sa na to, akým nositeľom Boha som ja. Trčí Boh zo mňa? Alebo trčí zo mňa žiadostivosť zla a reptanie (pozri 1 Kor 10, 6 – 10)?
Ťažké sú tieto dni. Nech nás vedú k pokániu – k uznaniu nášho zlého zmýšľania a k jeho zmene. Poďme hľadať pravdu – a tá spočíva v tom, že Boh býva v nás. Ak ju prijmeme, zlo nebude mať nad nami nijakú moc... Ktovie? Možno naša maličká zmena, malé pokánie pomôže k veľkým zmenám vo svete. Nie si bezvýznamný. Si nositeľ Boha. Tak mu dovoľ v tebe žiť a konať.

Prečo premenenie? (2. pôstna nedeľa)

Dosť často počujeme, že Ježiš sa pred tromi apoštolmi premenil na vysokom vrchu preto, aby ich posilnil pre nastávajúci boj. Mal totiž prejsť krutým utrpením a smrťou, čo mohlo nepripravených učeníkov zlomiť. A vlastne ich aj zlomilo. No prečo sa číta toto evanjelium nám, ktorí toto posilnenie nepotrebujeme, lebo vieme, že sa to celé skončilo víťazstvom?
Kľúčom k nájdeniu odpovede na túto otázku je súvislosť evanjelia s ostatnými biblickými textami tejto nedele.
Najprv teda evanjelium. Ježiš ide s tromi apoštolmi na vysoký vrch a tam sa pred nimi premení. Vidia Ježiša v jeho sláve. Ešte nechápu súvislosti, ale vidia, že Ježiš má moc, vidia ho v sláve.
Abrahám dostáva prísľub potomstva hojného ako hviezd na nebi a krajiny „od Egyptskej rieky až po veľkú rieku, Eufrat" (Gn 5, 5. 18). My vieme, že Boh svoj sľub naplnil.
Pavol píše Filipanom o vlasti, ktorú máme v nebi, Hovorí o tom, že raz budeme mať oslávené telo (Flp 3, 20. 21). A my vediac, že Boh naplnil prísľub daný Abrahámovi, a vediac, že Ježiš sa premenil, môžeme upierať svoj zrak do budúcnosti v očakávaní, že Boh aj pre nás splní prísľub vlasti v nebi a osláveného tela.
Slová žalmistu v týchto súvislostiach akoby vyjadrovali dve veci. Našou slávou je Boh. Už teraz sme vďaka krstu nejakým spôsobom oslávení: „Boh je moje svetlo a moja spása" (Ž 27, 1). Druhou vecou je žalmistova i naša dôvera: „Verím, že uvidím dobrodenia Pánove v krajine žijúcich" (v. 13). Potrebujeme vieru i dôveru, lebo čakanie na naplnenie je neraz ťažké. Trvá dlho. Vari sa Abrahám nepokúsil sám si zaobstarať potomka? Nedopadlo to veľmi slávne s Agar a Izmaelom...
Chvíľa, keď aj my budeme mať oslávené telo, je v nedohľadne, keď sa Ježiš vráti... Ale nech čas neoslabuje našu dôveru. Naopak, nech nás motivuje byť čo najlepšie pripravení.
Takže záver: Počujeme dnes slová o Pánovom premenení, aby nás viedli k väčšej túžbe byť s ním. Tá sa naplní, keď s ním budeme žiť. A žiť s ním znamená konať pokánie, hľadať Božie cesty a plniť Božiu vôľu.
Apropo cesta. Už si vykročil na synodálnu cestu – cestu spoločného kráčania?

Otázky a vyznanie (1. pôstna nedeľa)

Keď sa začala a prebieha(la) pandémia, položil si Bohu aspoň raz otázku: „Bože, keď si toto dopustil, čo ma (nás) chceš tým naučiť, aká je moja úloha, v čom sa mám zmeniť?"? Aká bola Pánova odpoveď?
Keď teraz Rusko napadlo Ukrajinu, znova potrebujeme položiť Bohu podobnú otázku: „Bože, čo som zanedbal, že sa toto deje? Čo mám zmeniť, aby sa vrátil pokoj do sŕdc ľudí? Ako môžem byť svetlom v temnotách, ktoré zdanlivo pohlcujú svet?" Pozorne počúvaj, čo ti Boh odpovie.
Možno si povieš, že kto si ty, aby si kládol také otázky. Odpoveď je jasná – si Božie dieťa a máš právo poznať odpovede.
Biblické čítanie tejto nedele sú jednou z Božích odpovedí na otázky nášho srdca. Boh nás chce naučiť viere. Ba skôr vyznávaniu našej viery. Pozri sa na toho otca rodiny, ako stojí pred Jahvem, pred ktorého oltár položil plný kôš zo svojej prvej úrody v zasľúbenej zemi, a vyznáva, že Pán splnil všetky svoje prisľúbenia o vyslobodení a darovaní zeme. A ten chlap sa tam potom so svojou rodinou klaňal Pánovi.
Prvá úloha: Postav sa dnes so svojou rodinou pred Pána (nemusíš v chráme, možno doma pred krížom) a vyznávaj, čím všetkým ťa Pán obdaroval. A potom sa spolu pokloňte Pánovi. Doslova. Možno to navždy zmení atmosféru v tvojom dome.
Apoštol Pavol píše Rimanom, že byť spasený / vyslobodený z hriechov / prijatý do Božej rodiny / obdarovaný večným životom znamená vyznávať: „Ježiš je Pán!"
Druhá úloha: Po splnení prvej ostaň so svojimi blízkymi stáť pred Bohom a každý jeden nech vyzná: „Ježiš je Pán!" Nič iné nemusíte robiť, povedať. Budete mať spoločný zážitok viery, svojho vyznania (možno prvého skutočného v živote). Nie z kostola, kde je také ľahké čosi mrmlať popod nos pri recitovaní Vyznania viery, ale z prostredia rodiny, kde ste sa možno až do tejto nedele hádali, kričali po sebe, ba ani nerozprávali... Budete mať na čom stavať. Bude to krok na ceste s Ježišom. Spoločný krok. Syn odos.
Celé mesiace intenzívne vnímam, ako mi Boh kladie na srdce spoločné kráčanie. Ako nám s manželkou postupne ukazuje mená ľudí, ktorých máme osloviť pre spoločné kráčanie. Už máme dve spoločenstvá a žijeme v nádeji, že túto nedeľu sa podarí pozvať ľudí k vytvoreniu ďalšieho. Keby nebolo pandémie, asi by sme sa k tomu nikdy neodhodlali. Ale pretože čas izolácie v nás umožnil dozrievanie túžby po spoločenstve – byť s ľuďmi, vykročili sme a Boh koná.
Keby nenastala vojna, asi by som nebol taký naliehavý aj v týchto textoch. Ale dnešnou situáciou vo svete mi Boh hovorí, že nesmieme otáľať a ostať na ceste (hoci k Bohu) sami. Kráčanie spolu nás robí silnými. Individualizmus („mám právo...", „mám slobodu") nás vydáva do rúk nepriateľa.
Ak obe úlohy dnes vo svojej rodine splníš, úspešne vykročíte na synodálnej ceste spoločného kráčania. A Pán bude žehnať: „Pretože sa ku mne pritúlil, vyslobodím ho, ujmem sa ho, lebo pozná moje meno. Keď ku mne zavolá, ja ho vyslyším a budem pri ňom v súžení, zachránim ho i oslávim" (Ž 91, 14 – 15).
Tretia úloha (voliteľná): Ako večernú modlitbu sa spolu v rodine pomodlite celý 91. žalm.
PS. Ak tento text čítaš ako biskup či kňaz, tak si nájdi ľudí, s ktorými tieto úlohy splníš. Aj ty budeš mať zážitok spoločného kráčania.

Vojna a mier (8. nedeľa v Cezročnom období)

Možno sa v nás vynára v týchto dňoch otázka, čo sa to deje vo svete. V pre nás neďalekom svete. Dnešné evanjelium nám odhaľuje príčinu, dáva odpoveď vo svojej poslednej vete: „Z plnosti srdca hovoria... ústa" (Lk 6, 45). Naše príslovie to hovorí takto: „Čo v srdci, to na jazyku." A keďže nijaké slová neostávajú bez následkov, tak zlé slová, slová nenávisti, hnevu, klamstva, nepravdy... spôsobili, že dnes máme vojnu. Keď hľadáme príčiny zla vo svete, kdesi v tom rade príčin je zlo, zrodené slovami usadenými v srdciach konkrétnych ľudí. Pričom to zlo nie je doménou jedného národa či jedného človeka. Je v srdciach mnohých ľudí naprieč jazykmi, národmi, štátmi, rasami... Ak nedávam pozor, neraz sa objaví aj v mojom. A je poriadna drina nechať ho v sebe zomrieť.
Ak sú v nás dnes obavy, čo bude zajtra, do akého dňa sa zobudíme, tak ako kresťania sme povinní hľadať cesty, ako priniesť pokoj. Ježiš ukazuje cestu – brvno vo vlastnom oku a smietka v oku blížneho. Ak chcem s niekým spolu kráčať (syn odos), tak sa to nedá, ako ho svojím brvnom mlátim za to, že on ma pichá svojou trieskou... Čiže prvá vec, ako dosiahnuť pokoj (aj mier), je pokánie zo svojho brvna, jeho odstránenie – čiže metanoia, zmena zmýšľania i konania. Nechať zlé slovo zomrieť vo svojom srdci...
Vieš, kedy klamár prestane byť klamárom? Nie vtedy, keď prestane klamať, ale keď začne hovoriť pravdu. Kedy zlodej prestane byť zlodejom? Nie vtedy, keď prestane kradnúť, ale keď všetko ukradnuté vráti. Aj s odprosením a ľútosťou. Kedy zlý človek prestane byť zlým? Nestačí prestať robiť zlo. Musí začať robiť dobro. Musí začať svojím životom oslavovať Pána.
Vždy, keď sa stane niečo veľké (donedávna pandémia, teraz vojna), objaví sa vo mne myšlienka, či má zmysel pokračovať v tom, čo robím. A vždy dostanem veľmi rýchlu odpoveď. Tentoraz znie takto: „Buďte pevní, neochvejní, čoraz horlivejší v Pánovom diele, veď viete, že vaša námaha nie je daromná v Pánovi" (1 Kor 15, 58). Nech je táto veta z dnešného druhého čítania aj pre teba povzbudením neochabovať. Až do konca, do posledného dňa svojho života ochotne konajme dielo spásy, lebo každý deň niekto pri nás potrebuje naše svedectvo lásky k Bohu. Ak treba, aj slovami.
Toto je cesta, ako sa dostať z vojny, z nešťastia: svojím životom – myslením, hovorením i konaním –oslavovať Pána. Ešte aj v starobe budeme prinášať ovocie a tak zvestujeme, že Pán je spravodlivý a neprávosti v ňom niet... (Ž 92).

Výzva (7. nedeľa v Cezročnom období)                         

Akú radikálnu zmenu zmýšľania dnes požaduje Ježiš! Cirkev k jeho príkazu milovať nepriateľov ako prvé čítanie uvádza príklad kráľa Dávida, ktorý tiež musel zmýšľať radikálne ináč ako ľudia jeho doby. Veď zabiť nepriateľa bolo vtedy normálne, priam žiadúce. No Dávid hovorí: „Nie!"
Ježiš žiada rovnakú zmenu zmýšľania. Milovať nepriateľov. Možno si pomyslíme, že jemu to bolo ľahké, veď je Boží Syn. Nezabudni však, že bol aj človek! A nezabudnime tiež, že to bol Boh, kto ako prvý začal milovať nepriateľov. Počnúc Adamom, ktorý ho zradil. Končiac mnou či tebou. Všetci sme boli Bohu nepriateľmi. A on nás napriek tomu hľadal, vyslobodil, prijal naspäť. Čiže miloval Nádherne to dnes ospevuje žalmista: „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne" (Ž 103, 8).
„Nové prikázanie vám dávam, hovorí Pán; aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás." Tieto slová dnes počúvame ako spev pred evanjeliom, aby sme vedeli, že Boh od nás žiada len to, čo Ježiš, teda Boh sám robil. Nie je to nič nemožné. Ako sme nosili obraz pozemského človeka, Adama, tak teraz nosme obraz nebeského človeka, Krista (pozri 1 Kor 15, 49).
V súvislosti z radikálnosťou Ježišových požiadaviek sa mi v mysli vynárajú obrazy zo synodálnych stretnutí v našom malom spoločenstve. Témy a otázky, ktoré otvárame a na ktoré hľadáme odpovede, nám na jednej strane odhaľujú biedu nášho farského spoločenstva. Lebo otázky o spoločnom kráčaní, vzájomnom počúvaní, o mieste, kde môžeme hovoriť, o inšpiráciách, ktoré vychádzajú z našich spoločných modlitieb a slávení, prinášajú množstvo odpovedí, ktoré vyjadrujú bezradnosť, konštatujú pasivitu, nezáujem, odhaľujú, že sme v podstate len akýmisi prijímateľmi služieb Cirkvi, ale takmer nič nedávame. No do týchto tmavých miest niekedy zažiaria vety nádeje: „Potrebujeme sa viac modliť, prinášať obety a konať dobré skutky... Pripomeňme si, kto sme, a verme, že Duch Svätý v nás hovorí. Nebojme sa vytvárať ľuďom príležitosti hovoriť o tom, čo v Cirkvi prežívajú..." Toto je druhá strany týchto stretnutí – počúvanie, čo nám hovorí Duch.
Začať takéto stretnutia znamená radikálnu zmenu – niekto to musí chcieť, musí osloviť ďalších, nájsť si na webe materiály alebo osloviť svojho kňaza či diecézneho koordinátora, postaviť sa pred pozvaných a viesť ich v spoločnom kráčaní a hľadaní odpovedí... Niekto vo farnosti musí začať milovať...

Oheň na cestu (6. nedeľa v Cezročnom období)

Ježiš žije! Počuješ toto zvolanie v Pavlovom liste? Hovorí to inými slovami, ale priam kričí: Ježiš zomrel, ale vstal z mŕtvych! Nedaj sa oklamať tými, čo tvrdia, že niet zmŕtvychvstania! Ježiš žije a to je naša nádej, to je naša sila, to je naša radosť!

Ako veľmi by nás svet chcel dostať a premôcť silou, svojou múdrosťou, pokúšaním bohatstvom, leskom a blahobytom. No Božie slovo nás uisťuje, že len tí, čo sú chudobní, slabí, plačúci, bezmocní a bezvýznamní, premôžu svet. Sme neustále v pokušení prijať zbrane sveta a bojovať nimi – hnev, krik, boje, súdy, žaloby, obviňovania, presviedčania... No Boh od nás chce lásku, pokoru, pokoj a... svedectvo: Ježiš žije!
Dve cesty, predstavené v troch dnešných biblických textoch (prorok Izaiáš, žalmista aj Lukáš), jasne ukazujú, že naša cesta je cesta kríža. Svet nás pokladá za bláznov, keď si vyberáme zriekanie, pokánie, tichosť, modlitbu, lebo si myslí, že nás ľahko zmetie víchricou lží, násilia, potupovania či mučenia. Nie sú však celé dejiny kresťanstva príkladom, že tí, čo veria Ježišovi a milujú (lebo Ježiš žije!), napokon premohli svet? Naša nádej spočíva vo večnosti, ktorú nemajú tí, čo žijú len pre tento svet, čo sú teraz bohatí, bezcitní, nespravodliví, čo majú plné bruchá a smejú sa chudákom. Naša nádej nám dáva silu používať Božie zbrane, ktoré nám už dávno zabezpečili, že po úzkej a tŕnistej ceste vojdeme do nebeského kráľovstva.
Poznáš pieseň Uver zázrak vykúpenia? Môže i na pustej púšti živá tráva rásť... môže láska, ani za zbraň nepokladaná, vydobyť kráľovstvo nebeské.
Keď nám dnes Boh skrze Písmo znova pripomína, že sú len dve cesty, nech sa naše oči upriamia na tú jedinú, po ktorej túžime – cestu so živým Ježišom, cestu v sile Ducha, cestu k Otcovi. Spomínaná pieseň (https://www.youtube.com/watch?v=5r4x90MNnqQ) nech pozdvihne tvoju vieru, tvoju odvahu, tvoju nádej. Nech Boží Duch v tebe znova rozplamení lásku, aby všetci okolo teba vedeli, že máš Svetlo, že máš nádej, že máš Ježiša.
Vieš, koľkí zatúžia kráčať s tebou, ak budeš horieť pre Ježiša? Zažiješ syn odos – spoločné kráčanie. Čo môže byť krajšie, ako v zástupe milovaných ísť s Ježišom?

Hrať (5. nedeľa v Cezročnom období)

Keď som bol druhák na základnej škole, moji rodičia chceli, aby som chodil do hudobnej školy na klavír. No neprijali ma. Po pokuse zaspievať nejakú pesničku o mne vyhlásili, že nemám hudobný sluch. Po rokoch na gymnáziu náš profesor francúzštiny dostal stranícku úlohu založiť spevácky zbor. A tak na konci jednej hodiny nám oznámil, že vzniká zbor a na prvý nácvik po vyučovaní prídu tí a tí. Keďže zaznelo aj moje meno, tak som sa ozval (bol to skvelý človek, nemali sme problém komunikovať s ním, hoci bol už v dôchodkovom veku), že neviem spievať. On zareagoval: „Hlas máš dobrý a spievať ťa naučím.“ Naučil.
V dnešnom žalme sa hovorí o hraní Bohu pred tvárou anjelov, o ospevovaní Pánových ciest. Vieš si predstaviť, že si pred tvárou anjelov sadneš ku klavíru a budeš hrať Bohu? Alebo chytíš gitaru a budeš brnkať a ospevovať Pánove cesty? Určite nie, veď aj najlepší virtuózi by asi mali bázeň hrať takému vznešenému publiku. A napriek tomu sme k tomu povolaní.
Všimni si dnes Izaiáša, ako zhrozený volá: „Beda mi, som stratený!“ A Boh? Hoci inými slovami, ale vlastne mu hovorí: „Budeš mi hrať pred tvárou anjelov.“ A stalo sa.
Pozri sa na Petra, ako padá Ježišovi k nohám zo slovami: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ A Ježiš? Hoci inými slovami, ale vlastne mu hovorí: „Budeš ospevovať Pánove cesty.“ A stalo sa.
Pozri sa na Pavla, ktorý sa vyhlasuje za nedochôdča. Ale čo s ním urobila Božia milosť? S mocou hlásal Božie evanjelium: Ježiš zomrel, bol pochovaný, ale potom vzkriesený a zjavil sa. Vari to nie je tá najdôležitejšia pieseň, akú môžeme v živote počuť? A Pavol ju spieval s oduševnením, hral pred tvárou anjelov pre spásu mnohých.
Ak sa nám zdá, že nevieme spievať o Božích cestách či hrať pred tvárou anjelov, Boh nám hovorí: „Poď, naučím ťa to. Ak chceš.“ Prosím ťa, chci a choď! Toľko ľudí okolo teba čaká na tvoju hru, na tvoj spev pred tvárou anjelov. Chcú syn odos – kráčať spolu s tebou. Boh ťa to naučí, neboj sa. 
Dnešný žalm má pre mňa ešte osobitnú príchuť. V roku 1983 som viedol oázu pre asi 35 ľudí v Papíne na severovýchode Slovenska. Bola to prvá veľká úloha, ktorá mi bola v podzemnej cirkvi zverená. Prvé štyri dni to bol pre mňa taký ťažký čas, že som chcel ujsť. Také moje typické riešenie problémov. Ten štvrtý večer som si po skončení programu pri svetle baterky otvoril Písmo a modlil som sa, čo robiť, takmer rozhodnutý ujsť prvým ranným autobusom. A posledné slová tohto žalmu boli pre mňa záchranou pred útekom: „Pán za mňa dielo dokončí.“ Bolo to nádherné syn odos. Pán dielo dokončil. Aleluja!

Týka sa to aj teba (4. nedeľa v Cezročnom období)

„Moje ústa, Pane, budú hlásať tvoju spásu" (porov. Ž 71, 15ab).
Prorok Jeremiáš zažil povolanie k ohlasovaniu, no jeho ďalší život by sme mohli nazvať nočnou morou prenasledovaní, číhania na život, výsmechu, ponižovania. No neprestal, lebo mu v srdci horel oheň pre Pána. (Stojí za to aspoň raz v roku si prečítať celú Knihu proroka Jeremiáša a povzbudiť sa jeho vernosťou Bohu za každú cenu.)
Ježiš tiež vnímal, že je povolaný ohlasovať spásu, „Pánov milostivý rok". No hneď na začiatku ho chceli jeho vlastní zabiť. Je dobré na to pamätať, ak sa púšťame na cestu vedomého svedectva viery, aby sme na ňu vstupovali s vedomím nebezpečenstva, ale aj s dôverou, že Pán sa o nás stará.
Aha, uvedomil som si, že to, čo som vyššie napísal, sa ma (nás) netýka. To nech robí pápež, biskup, farár... Ja som len poslucháč a konzument. Hneď mi je ľahšie, lebo sa cítim menej ohrozený... Aspoň ma nikto nevysmeje či nebude na mňa čudne pozerať, ak spomeniem meno Ježiš a slovo vykúpenie.
Pri prvých krokoch na synodálnej ceste si zrazu uvedomujeme, že sa nás to týka. Že ak mnoho pokrstených ľudí okolo nás s Cirkvou nič nechce mať alebo požaduje od nej len služby (krst, birmovku, sobáš, pohreb...), tak je to tiež preto, lebo neohlasujeme spásu. Lebo hovoriť o svojom živote s Bohom je tabu aj medzi ľuďmi, ktorí sú možno denne v kostole. Je čas zmeniť to.
Máme v našej farnosti sa sebou dve stretnutia malej skupiny, ktorá sa odhodlala spoločne kráčať (syn odos) a hľadá odpovede na otázky, položené v sprievodných materiáloch synody. A objavujeme vzájomnú izolovanosť – nekráčanie spolu, len „ja a Ježiš". Ale tiež túžbu zmeniť to na „my a Ježiš". Objavujeme, že sme sa nie odnaučili, ale ešte ani nenaučili počúvať – Boha, hlas Cirkvi, seba navzájom. A na tých stretnutiach sa to učíme – každý môže predložiť svoju odpoveď na otázky (hoci aj mlčaním), pričom ostatní ho počúvame s túžbou poznať, čo nám cez neho hovorí Boh. Otázky sú síce jednoduché, ale také, aké nám nikto nikdy nekládol, preto sa dosť ťažko hľadajú na ne odpovede. Ale stretávame sa v nádeji, že nás to spolu posunie ďalej na ceste, ktorou je Ježiš. Že nájdeme cesty ohlasovania (určite zo začiatku bez slov, ale zmenou spôsobu života), ktoré zmení našu farnosť, diecézu.
Synoda sa týka aj teba: S kým kráčaš po ceste viery? Sprevádza ťa niekto? Sprevádzaš niekoho ty? Koho počúvaš? Kto počúva teba? Si s tým spokojný? Dá sa či treba niečo zmeniť?
Skús „ohlasovať spásu": oslov niekoho, komu dôveruješ, a spolu hľadajte odpovede na otázky synody (všetko je na webe). Prinášajú nádej na nový oheň v živote našej Cirkvi. A rob to nie pre nejaký výstup pre diecézu, ale preto, aby si s niekým kráčal. Lebo už hľadanie odpovedí je spoločné kráčanie...

Otázky a odpovede (3. nedeľa v Cezročnom období)

Chcel by si mať čo najčastejšie dobrú náladu, i vtedy, keď si chorý a trpíš? Chcel by si sa vždy múdro a správne rozhodovať? Chcel by si, aby ti niečo potešilo srdce, keď si smutný, sklamaný, frustrovaný? Chcel by si mať jasný pohľad na udalosti, na život svoj i svojich najbližších?
Kto by to všetko nechcel?!
Vedz, že odpoveďou na všetky tieto „chcel by som" je Božie slovo. Tak to tvrdí dnešný žalm. „Pánov zákon... osviežuje dušu, dáva múdrosť, potešuje srdce, osvecuje oči" (Ž 19, 8 – 9). Ak by si čítal žalm s poradovým číslom o sto vyššie, tak by si sa dozvedel 176 dôvodov, prečo čítať Písmo, čím ťa ono obdarováva. Ak by si čítal 24. kapitolu Knihy Sirachovho syna, dozvedel by si sa, čo všetko ponúka múdrosť. A 32. verš tejto kapitoly hovorí: „Toto všetko je kniha zmluvy Najvyššieho." Božie slovo je múdrosť...
Všimni si, ako si Lukáš na začiatku svojho evanjelia stavia svoju „drevenú vyvýšeninu" (Neh 8, 4): dôkladné preskúmanie všetkého od počiatku (Lk 1, 3). A potom opisuje zaradom udalosti, aby adresát jeho evanjelia spoznal spoľahlivosť učenia Ježiša Krista. Tak ako Ezdráš čítal knihu Božieho zákona, stať za staťou, aby ľud poznal Božie cesty a kráčal po nich.
Dnes je Nedeľa Božieho slova. V našich kostoloch zaznie mnoho výziev čítať Sväté písmo. Zaznejú však aj nejaké ponuky Písmo vysvetľovať (Neh 8, 8), dôkladne skúmať? Napríklad: „Dnes popoludní o druhej bude katechéza ku Knihe žalmov a potom ju celú prečítame." Toto je reálna ponuka tejto nedele v jednej farnosti na Kysuciach... Spomeňme si na eunucha etiópskej kráľovnej, ktorý si vo voze cestou z Jeruzalema čítal Knihu proroka Izaiáša. Keď Pán k nemu poslal diakona Filipa, ten sa ho opýtal, či rozumie tomu, čo číta. Odpoveď znela: „Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí?" (Sk 8, 31).
Čítanie je len jedna z možností, ako Božie slovo poznávať. Ďalšími sú počúvať, študovať, modliť sa a učiť sa naspamäť. A na to potrebujeme niekoho, kto nás bude sprevádzať, kto nám to vysvetlí. Na druhej strane však sú ľudia ochotní sprevádzať, no zisťujú, že nie je záujem. Začarovaný kruh. Prelomíš ho?
Ježiš v nazaretskej synagóge prečítal text z Knihy proroka Izaiáša, knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Keď sa oči všetkých upreli na neho, povedal: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli" (Lk 4, 21).
Ak budeš čítať Písmo, naplní sa aj v tvojom živote. Stojíš o takýto poklad?

„Pán kraľuje!“ (2. nedeľa v Cezročnom období)

Rozmýšľam nad tým, že keď Izrael dostal skrze proroka Izaiáša také veľké, vznešené a mocné prisľúbenia, prečo sa nenaplnili? Prečo namiesto toto, aby bol „žiarivou korunou v Pánovej ruke, kráľovským vencom v ruke svojho Boha" (Iz 62, 3), bol odlomený z kmeňa olivy (pozri Rim 11)?
Iste, Boh Izrael privedie, naštepí späť. No odlomil ho, lebo neplnil svoje poslanie. Izrael mal byť svätým národom, kráľovstvom kňazov – teda svojím výnimočným, svätým životom mali priťahovať ostatné národy k pravému Bohu a svojou kňazskou úlohou – prinášaním obiet – mali pohanom priniesť spásu. No Izrael sa zameral na seba a videl len svoje vyvolenie, no nie svoju úlohu.
Teraz je našou úlohou – úlohou Cirkvi – žiť ako vyvolený, svätý národ, ako kráľovstvo kňazov, aby sme splnili úlohu, danú pôvodne Izraelu: priniesť pohanom spásu. Lebo na to sme boli povolaní k životu s Bohom. Ak sa zameriame na seba – na svoju vlastnú spásu, no zabudneme na ľudí okolo seba, aj my môžeme byť odlomení. Nie celá Cirkev, ale jednotlivci či miestne cirkvi, ako sa to už neraz stalo v dejinách. Stačí sa pozrieť na dnešné Turecko či severnú Afriku, kde kedysi boli prekvitajúce cirkvi. A možno stačí pozrieť sa na najbližšie okolie – kým pred 40-50 rokmi sa všetci susedia usilovali žiť podľa Božieho zákona, dnes je tvoj dom a tvoja rodina možno osamotená v mori pokrstených pohanov.
Ako máme svoju úlohu plniť? V podstate jednoducho. Žalmista hovorí: „Spievajte Pánovi pieseň novú!" Nový človek žije novým životom a spieva novú pieseň. O čom spieva tvoj život? O Ježišovi? O tom, že Pán kraľuje? Alebo „spieva" o sporoch, svároch, hádkach, krikoch, rúhaní, smilstve, pornografii...?
Žalmista hovorí: „Zvestujte jeho spásu deň čo deň." Len ten, kto si je vedomý svojej spásy, môže ju ohlasovať iným. Vieš, že si zachránený? A z čoho si zachránený? Ak to vieš, nemôžeš mlčať.
Žalmista hovorí: „Klaňajte sa Pánovi v posvätnom rúchu." Posvätné rúcho je čisté srdce, duša očistená od hriechov. Ten, kto zažil bytostne takéto očistenie, tak padá pred Bohom na kolená a klania sa... Aj ty si bol očistený v krste, preto nezotrvávaj v hriechu, ale klaňaj sa Pánovi. Hneď teraz nechaj čítanie a pokloň sa Pánovi. Ak treba, vyznaj svoj hriech, ľutuj a zmeň svoje zmýšľanie ako súčasť poklony Pánovi
Vieš, čo bude výsledkom? Budeš hlásať medzi pohanmi: „Pán kraľuje!" (Ž 96, 10).
Ak sa toho bojíš, nech ti je povzbudením, že nie si na to sám. Určite je v tvojom okolí niekto, kto sa tiež pokúša ohlasovať (možno aj slovom): „Pán kraľuje!" Spoj sa s ním a hlásajte spolu. Hlas (život) dvoch je silnejší ako hlas (život) jedného. Niekto vás začuje/uvidí a pridá sa. Bude kráčať spolu (syn odos), budete spievať novú pieseň a „Pán bude každý deň rozmnožovať tých, čo majú byt' spasení" (porov. Sk 2, 47).
P.S. Keď si prečítaš dnešné evanjelium o svadbe v Káne (Jn 2, 1 – 11) a spojíš si ho s prvým čítaním a žalmom, uvidíš, ako je Ježišov zázrak volaním: „Pán kraľuje!", ale aj výzvou pre učeníkov uveriť a žiť novým životom. A tak sa aj stalo (Jn 2, 11). Možno uvidíš ešte všeličo iné, lebo toto evanjelium je veľmi bohaté na Božie dary.

Hovoriť k srdcu (Nedeľa Krstu Krista Pána) 

Prečo mal Ježiš, ktorého krst si dnes pripomíname a slávime, úspech u svojich súčasníkov a neskôr u toľkých nasledovníkov? Lebo hovoril k ich srdcu, ako píše Izaiáš: „Hovorte k srdcu“ (40, 2).
A prečo u mnohých neuspel? Lebo hovoril k ich srdcu.
Prvých sa Ježišove slová dotkli a pomohli im k zmene života či priamo ju spôsobili. Aj tých druhých sa Ježišove slová dotkli, no oni mali srdce nastavené na spochybňovanie, odmietanie, posudzovanie, kriti-zovanie, škatuľkovanie či nálepkovanie, na vzdor. Písmo hovorí o tvrdosti srdca...
Chcem sa podeliť o pár myšlienok, ktoré sa výrazne dotkli môjho srdca v tomto čase.
Prvou je dobrota Boha. Dnes sa spomína v druhom čítaní, ale časť tohto textu sa čítala aj pri omši na úsvite na Narodenie Pána. Zhodou okolností som práve pri nej vykonával službu lektora. A hneď na prvej vete som sa takmer „sekol“ – nahrnuli sa mi slzy do očí a mnou preletel akoby dotyk Božej dobroty. Aký dobrý je Boh! „Zjavila sa dobrota Boha... jeho láska k ľuďom... spasil nás... zo svojho milosrdenstva... kúpeľom obnovy v Duchu Svätom...“ (Tít 3, 4 – 7). Ten text hovoril o Božej dobrote ku mne. 
Druhou je cieľ synody. Citujem ho tak, ako ho vyjadril pápež František: „... dať vypučať snom, vzbudiť proroctvá a videnia, dať rozkvitnúť nádejam, podnietiť dôveru, obviazať rany, previazať vzťahy, vzbudiť úsvit nádeje, učiť sa jeden od druhého a vytvoriť pozitívne vnímanie, ktoré osvieti mysle, zahreje srdcia, navráti silu rukám“ (Prípravný dokument synody, 32). Nech sa to stane!
A treťou bola homília nášho Svätého Otca, ktorú povedal pri svätej omši na slávnosť Zjavenia Pána tento štvrtok. Hovoril o túžbe: „Túžiť znamená udržiavať pri živote oheň, ktorý planie vo vnútri nás a pobáda nás, aby sme hľadali poza okamžik, poza to, čo je viditeľné. Túžiť znamená prijať život ako tajomstvo, ktoré nás prevyšuje, ako stále otvorená štrbina, ktorá pozýva hľadieť ďalej, lebo život nie je ‚celý tu‘, je aj ‚tam‘. Je ako biele plátno, ktoré potrebuje dostať farby... Roznecujú naše slová a naše zvyky v srdciach ľudí túžbu postúpiť smerom k Bohu, alebo sú len ‚mŕtvym jazykom‘, ktorý hovorí o sebe samom a k sebe samému? Je smutné, keď spoločenstvo veriacich už viac netúži a unavene sa vlečie spravovaním vecí namiesto toho, aby sa nechalo zlákať Ježišom, výbušnou a vyrušujúcou radosťou evanjelia.“ A potom nás pápež volal do školy túžby k mudrcom. Oni sa vydali na cestu, pýtali sa, vzdoro-vali a napokon po nájdení Ježiša išli inou cestou. No za kľúčový moment ich cesty pápež označil chvíľu, keď sa Ježišovi klaňali. Adorácia.
Čo sa v poslednej dobe dotklo tvojho srdca? Podeľ sa s niekým o tento Boží dotyk, nech je to preja-vom tvojho kráčania spolu (synodality). Naplníš tým aj túžbu Cirkvi, aby sa synody aktívne zúčastnil každý človek. Teda aj ty.

Od viditeľného k neviditeľnému (2. nedeľa po Narodení Pána)

Pri čítaní biblických textov tejto nedele mám pocit, akoby nás Cirkev ich výberom ťahala zo zeme do neba, z časnosti do večnosti, od jasličiek, ktoré môžeme vnímať svojimi telesnými zmyslami, k vyvoleniu, ktoré sa stalo pred vekmi a bolo naplnené príchodom Božieho Syna a ktoré vnímame vierou. 
Zhrnutie či ústredná myšlienka čítaní je vyjadrená v responzóriovom verši: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ Je to vyjadrenie úžasu nad tým, čo Boh vykonal, keď Ježiš prišiel na svet. Prišla medzi nás Božia múdrosť. Uskutočnilo sa vyvolenie, o ktorom Boh rozhodol pred stvorením sveta, a dostali sme podiel na Božej múdrosti. Tí, čo Ježiša – Slovo – prijali, sa stali Božími deťmi. Ten úžas Cirkvi, teda aj nás, je taký veľký, že namiesto responzória môžeme dnes volať a spievať: „Aleluja!“ Ako-by tým Cirkev chcela povedať, že nemáme slov na vyjadrenie obdivu nad Božím dielom. Ostalo nám „iba“ aleluja, aleluja, aleluja, aleluja...
Keď sme tento týždeň bilancovali práve skončený rok, možno sme v ňom videli veľa bolesti, smrti, ale i zloby, hnevu, frustrácie. No táto nedeľa nám chce do nového roka povedať, že nič, čo sa deje, nie je mimo Božích rúk. „Pred stvorením sveta“ si nás vyvolil. Myslíš, že odvtedy na nás už dávno zabudol? Kdeže! Veď Slovo, ktoré sa stalo telom, stále prebýva medzi nami. Dokonca v nás! Aleluja!
A práve to, že Boh má v nás príbytok, nám dáva ochotu a schopnosť robiť takú šialenú a ľudsky vo-pred na neúspech odsúdenú vec, akou je synoda. Úloha zmeniť zmýšľanie mnohých katolíkov (v prvom rade svoje), ktorí žijú svoju vieru izolovane (či dokonca povrchne), nevydávajú o nej svedectvo, nehlásajú ju, neprežívajú ju v žiadnom spoločenstve, s nikým nekráčajú a nik nekráča s nimi, je skutočne šialene beznádejná úloha. Ale jej plnenie sa už začalo. Možno potrvá generácie, kým bude vidno jej bohaté ovo-cie. Ale ono nie je našou starosťou. Našou úlohou je – povolaní Svätým Otcom – pustiť sa do toho, lebo „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“.
Každý je povolaný zapojiť sa. Každého treba pozvať. Tak teraz pozývam teba, čo čítaš tento text. Zisti, či v tvojej farnosti existuje nejaká synodálna bunka. Ak áno, pripoj sa k nej. Ak nie, oslov pár ľudí okolo seba a vytvorte spoločenstvo, ktoré bude uvažovať nad témami synody. Požiadaj o pomoc diecézneho koordinátora. Že nevieš, koho? Že témy nepoznáš? Že o synode nič nevieš? Všetko je na webe!
„Úžas budia skutky, ktoré koná ľuďom“ (Ž 66, 5b). Aleluja!

Kde je Pán Boh doma? (Nedeľa Svätej rodiny) 

V jednom kláštore sa v roku 1994 stalo toto: Na prechodové dvere zo školy do kláštornej časti niekto klopal. Išiel otvoriť kňaz, ktorý tam bol len krátko. Za dverami stál asi dvanásťročný chlapec, ktorý sa opýtal: „Pán Boh už je doma?“ Zaskočený kňaz zareagoval. „Pán Boh je u nás vždy doma.“ Teraz bol zaskočený chlapec. Preto povedal. „Nie tak. Pýtam sa, či je Pán Boh už doma.“ Dosť dlho trvalo, kým vysvitlo, že chlapec sa nepýta na Pána Boha, ale na pána Bohuša, ktorý bol v kláštore zamestnaný.
Spomenul som si na túto udalosť pri čítaní dnešných textov. Anna v Prvej knihe Samuelovej (1, 20 – 22. 24 – 28) prichádza k Helimu so svojím synom a odovzdáva mu ho do výchovy, aby bol po všetky dni života zasvätený Pánovi. Žalm ako odpoveď na čítanie vyzdvihuje tých, čo bývajú v dome Pánovom, hovorí o nesmiernej túžbe duše – o zmieraní po nádvoriach Pánových. V evanjeliu zas vidíme Ježiša, ktorý je tam, kde ide o jeho Otca – v chráme. Všetci vlastne hovoria o tom istom – že najdôležitejšie je byť tam, kde je Pán Boh doma. 
A kde je Pán Boh doma? Vo Svätej rodine to bolo všade tam, kde bol Ježiš. „Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný“ (Lk 2, 51). A kde je doma pre nás? No predsa v nás. Ján (1 Jn 3, 1 – 2. 21 – 24) hovorí, že sme Božie deti. Ak je to pravda, tak Otec je vždy s nami. Pán Boh je doma v našom srdci, v nás. Ján to ešte zdupľuje: „Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom.“
Toto by mala byť neustála túžba nášho srdca – aby bol Pán Boh u nás stále doma, aby každá naša rodina bola svätá, aby každý náš dom bol chrámom, v ktorom prebýva Boh.
Myslím, že práve k tomu nás – hoc aj inými slovami – volá synoda: kráčať spolu tak, aby u nás (v našej miestnej cirkvi) bol Pán Boh doma. Tak by som chcel zažiť to, čo sa kedysi hovorilo medzi pohanmi pri pohľade na kresťanov: „Pozrite, ako sa milujú!“ Na jednej strane je to také jednoduché – stačí len robiť dobro každému, s kým sa stretneme. Na druhej strane je to také ťažké, ako to opisuje svätý Pavol v Liste Rimanom: „Lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie“ (7, 15 – 24). 
Boží Duch nám pomôže. Dôverujme a kráčajme! 

Tvorivé čakanie (4. adventná nedeľa)

Dnešné texty spája čakanie. Dokedy? „Kým rodička neporodí," hovorí tajomne Izaiáš. Evanjelium už jasne hovorí, kto je tá rodička – Mária, ktorej materstvo Alžbete odhaľuje sám Boží Duch. A List Hebrejom dáva dieťaťu v Máriinom lone meno: Ježiš Kristus. Napokon žalm. Ten akoby zvýrazňoval, že čakanie je už dlhé, a naliehavo sa obracia na Pána, aby už konal: počúvaj, zaskvej sa, vzbuď, príď, vráť sa, zhliadni, navštív, chráň!
Slávnosť Narodenia Pána je o pár dní. Naše čakanie vrcholí. Dúfam však, že to nie je čakanie len na Vianoce, ale najmä na stretnutie a prebývanie s Ježišom. Čakanie, že aj nás naplní (znova a znova) Duch Svätý a prebudí v nás naliehavú túžbu po záchrane. Lebo aj naša doba (tak ako každá pred nami i každá, ktorá možno ešte príde) si vyžaduje Boží zásah, aby jeho maličkí nezahynuli. Veď v nikom inom nemáme nádej, len vo svojom Bohu.
Práve toto vedomie – že Boh je naša nádej, že Boh je s nami – nám dáva schopnosť prežívať v pokoji aj tieto dni. Ak nás obmedzenia účasti na svätej omši, ale aj akékoľvek iné obmedzenia oberajú o pokoj, ak šírime okolo seba hnev, vzdor, ak sme príčinou rozdelení, hádok, sváru vo vlastných rodinách či na pracovisku, tieto dni nás volajú konať pokánie za naše bezbožné (bez Boha) úsilie riešiť veci vlastnými silami a znova prijať Boží pokoj. A s pokojom v srdci hľadať nové cesty.
Všimni si Máriu. Dostala sa do novej situácie a vydala sa na novú cestu. Ponáhľala sa byť s tými, u ktorých dúfala nájsť porozumenie, potechu, povzbudenie. Určite ju viedol Boží Duch.
Aj my sme v situácii, v akej nik z nás nikdy nebol. Preto je našou úlohou – aj oficiálne zadanou Svätým Otcom Františkom – vydať sa na novú cestu. Sme povolaní učiť sa spoločne kráčať tak, aby sme si boli navzájom oporou, nie kameňom úrazu a skalou pohoršenia. Lebo individualizmus, ktorý som spomínal v minulom texte, nás vedie na scestie, kde sa vytvára chorobné napätie a hriešny hnev. No spoločné kráčanie nás vedie k pokoju, ktorý je tvorivý a hľadá dobro, najmä večné dobro každého, s kým putujeme.
Mária išla k Alžbete a spolu kráčali tri mesiace. S kým chcem kráčať na synodálnej ceste? Už som niekoho pre toto kráčanie oslovil, ponúkol spoločenstvo viery, nádeje a lásky?

Spoločná radosť (3. adventná nedeľa)

Krstom sme vstúpili do krajiny žijúcich. Odvtedy môžeme naplno vnímať, že Boh je s nami, je našou spásou i záchranou. Boh nad nami plesá a jasá. Boh je náš pokoj. Takéto myšlienky môžeme nájsť v dnešných liturgických textoch. A možno pri ich čítaní objavíš ďalšie, ktoré sa osobitne prihovárajú tvojmu srdcu. Sú pravdivé. 
Môžeme v nich nájsť aj jedno mimoriadne povolanie všetkých kresťanov – povolanie radovať sa. Mi-moriadne preto, lebo ide o inú radosť, akú nám ponúkajú zmysly. Ide o radosť v Pánovi. Je to radosť, ktorá nezávisí na tom, ako sa cítime, či sa nám darí alebo nedarí, či nás chvália alebo prenasledujú, či sme v nemocnici alebo na pláži. Radosť v Pánovi vyplýva zo života s ním za každých okolností. A to je presne to, čo svet nemôže pochopiť. Taká radosť totiž prináša Boží pokoj, dáva nám schopnosť nebyť ustaroste-ní. To neznamená, že sme ľahostajní k utrpeniu či bolesti – veď inde Pavol hovorí: „Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi“ (Rim 12, 15). Čiže aj plač nám nesmie byť cudzí – ale nesmie nás ani obrať o radosť v Pánovi.
Ako sa taká radosť prejavuje? Predovšetkým už spomínaným pokojom, ktorý napĺňa srdce radujúceho sa človeka. Miernosťou – Pavol píše, že všetci ľudia ju majú na nás vidieť. A tiež modlitbou plnou vďaky – a to aj vtedy, keď prosíme. 
Je však jedna vlastnosť radosti v Pánovi, ktorá je dnešných textoch tak trochu ukrytá – takáto radosť sa prežíva spolu s ľuďmi: v rodine, v spoločenstve, vo farnosti. Radovať sa v Pánovi sám je oxymoron (spojenie slov, ktoré sa navzájom vylučujú, napríklad guľatá kocka). Nemôžem sa radovať v Pánovi, ak sa o svoju radosť nepodelím, ak si ju nechávam pre seba. 
Takáto radosť spoločenstva je ukrytá aj vo výzve proroka Sofoniáša: „Jasaj, dcéra sionská, plesaj, Iz-rael! Raduj sa a veseľ z plného srdca, dcéra jeruzalemská“ (Sof 3, 14). Prorok tu slovom dcéra oslovuje celý národ, nie jednotlivca. A z čoho sa majú radovať? „Pán je s tebou!“
A všimni si, že keď sa Jána Krstiteľa ľudia pýtajú, čo majú robiť, upriamuje ich pozornosť na ľudí okolo nich: podeliť sa, byť spravodlivý, nikoho netrápiť a nekrivdiť... Nehovorí im, že majú viac chodiť do chrámu a viac sa modliť. To sú totiž samozrejmosti. Ale hovorí im, že nesmú byť individualisti, že majú robiť všetko pre to, aby ľudia okolo nich sa mali lepšie, aby mohli mať tiež radosť v Pánovi.
Keď kráčame cestou synody s Ježišom, je čas trochu si pospytovať svedomie, či sme nepresiakli zmýš-ľaním individualizmu. Napríklad vo vzťahu k svätej omši. „Ja a Ježiš“ je síce krásna veta, ale ak neprejde do „my a Ježiš“, tak sa stáva egoizmom. Nedovoľme to, ale namiesto toho „plesajme a jasajme, lebo s nami je Boh“ (Iz 12, 6). Všimni si, že aj Izaiáš hovorí v množnom čísle...

Voliť si, čo je lepšie (2. adventná nedeľa)

Pán dáva múdrosť na pochopenie jeho slov a videnie súvislostí. Zostavil svoje slovo tak, aby hovorilo každému srdcu, ochotnému počúvať a chápať. A hoci jeho slová boli napísané pred tisícročiami, aj dnes majú schopnosť, moc meniť srdce toho, kto ho prijíma.
Prorok Baruch prisľubuje niečo, v čo Izrael ani nedúfal – slávny návrat na Sion. Keď sa však pozrieme na dejiny, tak návrat zo zajatia nebol až taký slávny. Stačí si v Biblii prečítať Knihu Nehemiáš a Knihu Ezdráš. O kom to teda prorok hovoril? Skús si v tomto čítaní nahradiť slovo Jeruzalem či Izrael slovom Cirkev. A zistíš, že prorok hovorí aj o konci všetkých dní, keď sa so zdvihnutou hlavou vyberieme v ústrety Pánovi.
Ján Krstiteľ, nad ktorým zaznelo Pánovo slovo, ohlasoval jeho príchod (Lk, 3, 1 – 6). Ale týka sa to len Ježiša pred dvetisíc rokmi, ako to vyjadrujú prvé verše tejto perikopy, ktoré kladú Jánovo ohlasovanie do konkrétnej historickej doby? Toto slovo určite platí na pre nás v roku 2021: Pán je blízko.
Žalmista jasá nad návratom zajatcov na Sion. Cirkev jasá nad návratom stratených synov a dcér, ktorí konajú pokánie. No zároveň stále volá: „Zmeň, Pane, naše zajatie!“ Stále si je vedomá, že nesie osivo na siatie s plačom, lebo trpí. Ale čaká, že pri návrate Pána mu s jasotom donesie plné snopy.
A čo odhaľuje Pavol v Liste Filipanom? Lásku jeho srdca, ktoré túži, aby všetci Filipania rástli v poznaní a chápaní až do dňa Ježiša Krista. Myslíš, že keď je Pavol v nebi, tak teraz už po tom netúži? Ale už nemyslí s radosťou a túžbou („srdcom Ježiša Krista“) len na Filipanov, ale na všetkých, ktorí uverili evanjeliu a usilujú sa byť čistí pre Kristov deň.
Božie slovo je živé a účinné. Keď sa v týchto dňoch usilujeme spoločne kráčať (prežívaním synody), pozrime sa na situáciu Cirkvi možno nie v nejakom globálnom pohľade, ale na Cirkev celkom blízko. Na našich susedov. Ako s nimi kráčame v ústrety Pánovi? Vedia o nás (a najmä vidia na nás), že sa usilujeme byť svätí a bez úhony? Nepreviňujeme sa voči nim svojím nezáujmom o ich život? Ako by sme ich mohli pozvať k spoločnému kráčaniu pri prežívaní evanjelia?
„S radosťou prosím za vás všetkých,... aby ste vedeli rozoznať, čo je lepšie“ (Flp 1, 4. 10).

Cieľ (1. adventná nedeľa)

Už vyše mesiaca kráča Cirkev po celom svete po synodálnej ceste. Niekde intenzívne, niekde ako slimák. Dôležité je však ísť dopredu, rýchlosť nie je až taká podstatná. No dôležité je tiež mať vždy istotu, že ideme po správnej ceste. Ak totiž niekto rýchlo beží mimo cesty, tak sa rýchlo vzďaľuje od cieľa.

Preto je veľmi dobré, že biblické čítania Prvej adventnej nedele nám veľmi jasne pripomínajú cieľ nášho spoločného kráčania: „Júda dosiahne spásu a Jeruzalem istotu“ (Jer 33, 16); „Pán bude dôverným priateľom tým, čo sa ho boja“ (Ž 25, 14); „... aby ste boli bez úhony..., keď príde náš Pán Ježiš so všetkými svojimi svätými“ (1 Sol 3, 13); „aby ste mohli... postaviť sa pred Syna človeka“ (Lk 21, 36). Tieto texty nám v rôznych obrazoch ukazujú jediný cieľ – stretnutie s Pánom, s ktorým potom budeme už navždy. Tento cieľ máme mať vždy na pamäti, vždy pred očami, vždy v srdci a s ním konfrontujme všetky čiastkové ciele a snaženia, aby boli s týmto veľkým cieľom neustále v súlade.

V každom čítaní sa dnes zároveň dá nájsť tiež niečo, čo cestu k nášmu cieľu konkretizuje: „...konať právo a spravodlivosť“ (Jer 33, 15; viem, vytrhol som to z kontextu, ale nech mi je odpustené); „zachovávať jeho zmluvu a jeho príkazy“ (porov. Ž 25, 10b); „ako máte žiť a páčiť sa Bohu“ (1 Sol 4, 1); „Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život... bdejte celý čas a modlite sa“ (Lk 21, 34. 36). Tamto je cieľ, toto je cesta.

Ak sa nám oboje zdá sotva realizovateľné a náročné, ťažko dosiahnuteľné, tak ešte niečo z dnešných textov vytiahnem: „Hľa, blížia sa dni, – hovorí Pán –, keď splním prísľub spásy“ (Jer 33, 14); „Pán... ukazuje cestu hriešnikom. Pokorných vedie k správnemu konaniu a tichých poúča“ (Ž 25, 8 – 9); „Pán nech zveľadí a rozhojní vašu lásku... Nech posilní vaše srdcia“ (1 Sol 3, 12 – 13). Bohu veľmi záleží na tom, aby sme svoj cieľ dosiahli. Až tak, že to on sám koná v nás a v náš prospech.

A teraz sa vrátim k synode. Tá totiž hovorí o spoločnom kráčaní na ceste k cieľu. A tak si môžeš zobrať napríklad tento text, dať dokopy rodinu či priateľov alebo len tak ad hoc pár ľudí (fyzicky po uvoľnení obmedzení alebo teraz online) a spolu si po modlitbe a prečítaní biblických textov tejto nedele klásť otázky: Kráčam vedome s niekým k tomuto cieľu? Nemáme nejaké čiastkové ciele, ktoré nás vedú mimo cesty a ďaleko od cieľa? Čo urobiť, aby naše spoločné úsilie pomohlo aj iným ľuďom, s ktorými žijeme/stretávame sa, upriamiť sa na náš cieľ – byť s Ježišom?

Viem, chcem náročnú vec, veď nie sme zvyknutí hovoriť o svojej viere. Ale práve to chce synoda zmeniť. Chce, aby sme kráčali spoločne. Skúsme to. Boží Duch prijme našu ochotu a povedie nás – nielen v rozhovoroch, ale najmä v zmene zmýšľania i konania.

Publikácie a pomôcky