Chváliť nám treba


Cyril a Metod: Sir 44, 4-15

„Chváliť nám treba slávnych mužov, našich otcov, ako nasledovali po sebe…“ hovorí Sirachovec v dnešnom prvom čítaní. To áno. Ale bežná skúsenosť učí, že nie všetci slávni sú chvályhodní! Existujú celé kluby fanúšikov jednotlivých osobností. Ľudia, ktorí si vymieňajú fotografie a za autogram alebo prepotené tričko nejakého slávneho sú ochotní dať pol majetku.
No zdá sa, že Sirachovec, z ktorého knihy bol dnešný úryvok, má o sláve a chvále inú predstavu. Vlastne treba dbať na rozlíšenie: človek sa môže slávnym stať, alebo ho možno slávnym urobiť. Aký je v tom rozdiel?
Urobiť niekoho slávnym je záležitosťou dobrej stratégiu a marketingu. Potom už nezáleží na tom, čo človek robí, ale koľkí o tom vedia. Často stačí, aby taký človek vyviedol nejakú hlúposť a keď je pritom televízia a nejaký redaktor, ktorí cíti trhák, človek má šancu byť slávnym.
Naproti tomu stať sa slávnym je dosť náročné, to musí človek dosiahnuť sám. Stojí za tým drina, dlhoročné úsilie, obeta… a pre slávu sa to neoplatí, lebo takýto človek je aj tak obyčajne docenený ak nie až po smrti, tak aspoň po dlhých útrapách…
Zdá sa, že dnešné prvé čítanie hovorí práve o tejto druhej skupine. Hovorí o slávnych mužoch, ktorí sa pre svoju rozvahu stali vodcami ľudu, pre svoju zbehlosť v písmach viedli národy. Vo výrokoch, čo vyslovia, cítiť múdrosť, usilovali sa o krásny život, v pokoji žili vo svojich rodinách, zostávajú vo svojom potomstve, tým najcennejším, čo majú, sú ich deti, ktoré nasledujú príklad života svojich rodičov.
Ak sa pozrieme na našich vyrobených slávnych, zdá sa, že s touto charakteristikou nemajú nič spoločné. Niektorí sa tiež stávajú vodcami ľudu, ale možno ani nie tak pre svoju rozvahu, alebo zbehlosť v písmach, ale skôr pre prázdne sľuby alebo arogantné reči. V ich výrokoch viac ako múdrosť, cítiť túžbu pomoci a sláve. Sú schopní povedať a sľúbiť hoc čo, len aby si udržali postavenie. Nemusíme ani špehovať pri dverách kľúčovej dierky, aby sme zistili, že mnohí z nich sa ani neusilujú o krásny život, o pokoj vo svojich rodinách, skôr naopak: aféry s milenkami a milencami, rozvody, potraty, drogy, alkoholizmus… Aj takíto dosahujú slávu za svojho života. A hoci je to čudné, už za ich života ich chvália.
Chvália? Nie, chválime. My sme tí, ktorí tlieskajú takýmto ľuďom. My sme tí, vďaka ktorým sú slávni. Keby sme nemali záujem o takúto formu slávy, média by nám ju nevyrábali, lebo robia iba to, na čom možno zarobiť. A tak je tu otázka dňa: Koho to chválime?
Dnešný sviatok nám dáva do pozornosti inú sortu slávnych. Pozrime sa na život Cyrila a Metoda. Tým za ich života nikto netlieskal. Cyril zomrel v Ríme od vyčerpania a chorôb, Metoda podrazili vlastní, tí, ktorí mu mali byť oporou, tí, ktorým obetoval všetko…, zomrel zabudnutý, ani nevieme, kde je jeho hrob. Lenže na nich ľudia spomínajú aj 1100 rokov po ich smrti. Kde budú naši dnešní slávni o 10 rokov?
Takže komu tlieskame? Koho to ospevujeme do neba?